Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Hrochoť
ObecHrochoť

Zo stredovekých dejín

Podpoliansky región nepatrí k tým oblastiam Slovenska, ktoré by sme z historického hľadiska mohli považovať za dostatočne prebádané a poznané. Napriek tomu nemožno obísť zásluhy a práce staršej generácie vlastivedných a archívnych pracovníkov a historikov (F. V. Sasinek, M. Matunák, M, Mišík), ktoré sa zaoberajú výskumom tohto regiónu, a ktoré pomáhajú konkretizovať poznatky o jeho najstaršom dejinnom vývoji. Na ne nadväzujú práce súčasnej generá-cie historikov, pokračujúce v rozširovaní poznatkov svojich predchodcov.

Pre poznanie stredovekých dejín Hrochote má východiskový význam sledovanie slovanského osídľovacieho procesu od 5.-6. stor. v tomto priestore. Z chotára Hrochote sa doteraz nenašli stopy osídlenia z doby slovanskej a z včasného stredoveku. Vzhľadom na to, že v jej širšom okolí jestvujú početné doklady osídlenia z 5.-10. storočia (Zvolen - lokality Veľká Stráž, Malá Stráž, Krivá Púť, Pustý hrad, Lieskovec, ďalej Sliač, Badín, Vlkanová, Hronsek, Selce, Horná Lehota), je pravdepodobné, že vtedy bol osídlený aj priestor dnešnej Hrochote.

Starí Slovania si na mieste starších predhistorických fortifikácií stavali na obranu svojich sídlisk mohutné obranné opevnenia - hradiská. I keď doterajšie archeologické výskumy nám neumožňujú uzavrieť ich po-čet, na základe našich poznatkov možno konštatovať, že v období Veľkej Moravy v 9. stor. boli v tejto oblasti 2-3 funkčné hradiská (hradisko Priekopa pri sútoku Slatiny a Neresnice vo Zvolene - Môťovej a nedávno odkryté výšinné hradisko v Detve - Kalamárke). Zatiaľ nevedno, či v chotári Hrochote v názve vrchu „Pod Hrádkom" sa skrýva niečo preduhorské, alebo ide o stredoveké šľachtické sídlo (tvrz, opevnenie). Archeologické pamiatky z uvedených lokalít nesvedčia len o pretrvávaní, ale aj o rozširovaní osídlenia Zvolenského a Podpolianskeho regiónu vo veľkomoravskom a poveľkomoravskom období. Pravda, známe lokality treba považovať za doteraz dokázateľne osídlené, pričom skutočné osídlenie bolo nepochybne hustejšie a rozsiahlejšie.

Po rozpade veľkomoravskej ríše začiatkom 10. stor. bolo územie Zvolenskej kotliny vrátane Podpolianskeho regiónu zrejme istý čas pod vplyvom českých Přemyslovcov a poľských Piastovcov. Moc Arpádovcov ku koncu vlády Štefana I. (997 až 1038) nesiahala až do tohto priestoru, ale v údolí Hrona asi len nad Hronský Beňadik. Až Ladislav I. (1077-1095) posunul štátnu hranicu uhorského kráľovstva na sever po hrebene Karpát a začlenil tak územie Zvolena do Uhorska definitívne. Pustý hrad, doložený v prameňoch koncom 12. storočia, sa stal hospodárskym a správnym centrom Zvolenského domínia (vrátane Liptova, Oravy a Turca), označovaného v prameňoch ako „praedium", čiže veľký, územne rozsiahly kráľovský majetok.

V tom čase široké okolie Zvolena pokrýval hustý les, ktorý okrem bohatstva dreva mal aj hojnosť poľovnej zveriny a v riekach a potokoch bohatstvo rýb. V prameňoch spomínaný tzv. zvolenský les (silva Zoulum, Zolum) mal veľkú rozlohu a preto musel mať i veľa strážcov (hájnikov, rybárov), ktorých skupinové osídlenia (osady, skupiny domov) boli na viacerých miestach. Z nich potom postupne vznikali samostatné dediny, o ktorých jestvovaní (nie zakladaní) sa z hodnoverných písomných dokladov dozvedáme už približne od polovice 13. storočia. Nemožno vylúčiť ani predpoklad, že osídlenie v tejto oblasti pred tatárskym vpádom (1241-42) mohlo byť vyvinutejšie, než sa javí po tatárskom vpáde, keď akoby sa táto oblasť nanovo zasídľovala. Tatári pri viac ako jednoročnom plienení prenikli až ku Zvolenu, kde predpokladali bohatú korisť a vyplienili nielen Zvolen, ale aj väčšiu časť Zvolenskej kotliny, v ktorej ostali potom len zvyšky pôvodného obyvateľstva.

Územie, kde žili strážcovia lesov, nebolo neosídlené, pretože títo strážcovia lesov žili v desatinnej a stotinnej organizácii. O jednom takom stotníkovi, strážcovi Zvolenského lesa Budislavovi, máme správy z roku 1256, teda už v čase rozpadu tejto organizácie, v Pliešovciach pod južným výbežkom Zvolenského lesa. Iný doklad o existencii stotníka (centúria) menom Hocach, ktorý vykonal obhliadku ponického chotára, je z roku 1282. Listina sa síce pova-žuje za falzum, ale vyhotovené podľa pravej listiny z roku 1284. Vznik stotinnej organizácie strážcov Zvolenského lesa s centrom na Zvolenskom hrade odborníci predpokladajú pred 13- stor. Domnievajú sa tiež, že stotinná organizácia strážcov Zvolenského lesa, patriaceho do vlastníctva Arpádovcov, sa pri svojom vzniku opierala o staré rozptýlené osídlenie, ktoré tam existovalo ešte predtým, než bolo územie Zvolenskej kotliny organizačne začlenené do uhorského kráľovstva.

Z osád strážcov Zvolenského lesa sa neskôr vyvinul vo Zvolenskej kotline celý rad stredovekých sídlisk ako Hájniky, Rybáre, Dubové, Bacúrov, Badín, Turová, Hronská Breznica, Železná Breznica, Selce, Dubová, Slovenská Ľupča, Zvolenská Slatina a mno-hé ďalšie. Z takejto osady strážcov lesov vznikla v priebehu 13. storočia i Hrochoť. Je zrejmé, že v čase naturálneho hospodárstva obyvatelia žijúci v týchto osadách neboli len hájnikmi a rybármi, ale boli i roľníci, a základné poľnohospodárske plodiny si pestovali sami.

Najstaršie písomné pramene a etymológia názvu Hrochoť

Najstaršie zachované latinské formy názvu Hrochoť v starých listinách zo 14.-16. storočia sú: Horhag, Horhagy, Rohod, Horhach, Rochoth, Hrohok, Rokhoth seu Hrokhoth, Rokhoth seu Rohod, Hrochott, Ro-koth alias Horhat. Všeobecne sa prijíma ná-zor, že názov obce Hrochoť nie je dostatoč-ne objasnený (V. Šmilauer). Podľa staršieho slovenského slavistu P. Bujnáka je názov Hrochoť slovenského (slovanského) pôvodu a súvisí so slovom „kruchoť", to znamená, čo sa mrví, čo je krehké, to znamená v prvom rade tenký ľad, ďalej drobné skaly, cestu a zem nimi pokrytú.

Na osídlenie Podpolianskeho regiónu spred 13. storočia je len veľmi málo písomných prameňov. V listine z roku 1135 sa medzi majetkami bzovíckeho kláštora spomína „villa Ocyva". Dodnes nie je spoľahlivo vyriešená lokalizácia tohto cirkevného majetku. Zvykne sa stotožňovať s Ocovou, avšak v nasledujúcich storočiach niet po tomto majetku ani stopy. Najstaršie hodnoverné správy o tejto oblasti existujú približne až od polovice 13. storočia. Vtedy sa v listinách prvýkrát stretávame s menami viacerých sídlisk v chotárnych názvoch vodných tokov. Pri metácii (ohraničení) územia Zvolena roku 1263 sa spomínajú ako hraničné medzníky Očovský (fl. Olchua), Slatinský (fl. Zalathna) a Lukovský potok (Lukuapatak). Pri ohraničení chotára Poník roku 1282 sa spomínajú Zolniansky (fl. Zolna) a Čačínsky potok (Chechen-potok).

Prvý hodnoverný listinný doklad o Hrochoti je z konca 13. storočia, z obdobia vlády posledného Arpádovca Ondreja III. Nie je to neskoro, lebo u nás, ale aj v okolitých krajinách (Čechy, Morava, Poľsko, Maďarsko) sa pravidelnejšie a vo väčšom počte listiny začínajú vydávať až v 13- storočí Dňa 15. júna 1296 kráľ Ondrej III. daroval grófo-vi (comes) Mikovi, synovi Raduna územie dnešnej Hornej a Dolnej Mičinej a Môlče s výnimkou lúky, patriacej strážcom kráľovských lesov „z druhej osady" (terra custodum regalium de altera villa). „Druhá osada" sa nachádzala približne na území dnešnej Hrochote. Latinský termín „villa" naznačuje, že išlo zrejme o väčší a vyvinutejší typ sídliska. V tom čase obyvatelia Hrochote boli kráľovskými poľovníkmi (venatores) a ich povinnosťou bol spočiatku lov zveri pre panovníka a stráženie lesov a vôd. Neskôr konali aj kuriérsku službu a pomocné práce na vígľašskom zámku. Hlavnou charakteristikou ich slobody bolo právo slobodného sťahovania. V prípade vojenského ohrozenia krajiny boli aj vojnopovinní. Bývali vo vlastných domoch a pracovali s vlastnými nástrojmi (dobytkom).

Pomerne dlhé a pokojné obdobie vlády Anjouovcov v 14. stor. prinieslo celý rad pozitívnych zmien pre stredovekú spoločnosť, akými boli napr. hospodársky rast, osídľovanie vyššie položených regiónov a rozvoj trhu i remesiel. Aj v Podpolianskom regióne bolo vidno pozitívne zmeny. Pre vzrastajúci počet obyvateľov bolo treba zabezpečiť dostatok potravín.

Preto sa začalo s klčovaním lesov a hájov, ležiacich na okrajoch chotárov dedín, a tým aj k zväčšovaniu plôch obrábanej pôdy a zakladaniu nových poddanských usadlostí. I keď počet kráľovských majetkov ostal v tejto oblasti naďalej vysoký, zároveň dochádzalo aj k rozširovaniu zemianskych majetkov. K starším zemianskym sídliskám z 13. stor. (Hronsek, Radvaň, Veľká Lúka, H. Mičiná, Poniky) pribudol celý rad nových zemianskych sídlisk (Čerín, Zolná, Dúbravica, Sebedín, Sampor, Lukavica, Lukové a ďalšie).

Listina Ondreja III. z roku 1296 – prvá zmienka o obci Hrochoť

Listina Ondreja III. z roku 1296 – prvá zmienka o obci Hrochoť


Prvá priama písomná zmienka o obci Hrochoť z roku 1375

Prvá priama písomná zmienka o obci Hrochoť z roku 1375

V prvej polovici 14. stor. došlo k vlastníckym zmenám i v Hrochoti, pretože časť jej územia prestala byť majetkom kráľa a dostala sa do zemianskych rúk. Z listiny vydanej dňa 2.decembra 1351 sa dozvedáme, že synovia Pavla Madáča Mikuláš, Leukuš, Pavol a synovia ich nebohého brata Jána si rozdelili svoj majetok v Čeríne, Sebedíne, Tomášovej Vsi (azda dnešný Bečov), Lukavici a Hrochoti. Bratia si majetok v Hrochoti podelili tak, že Leukušovi pripadla jedna usadlosť a Pavlovi jedna tretina usadlosti. Zároveň sa dohodli na klčovaní lesov a zúrodňovaní pôdy v ich majetkových podieloch. Tunajší poddaní (sedliaci) mohli slobodne užívať okolité lesy, avšak predaj dreva si vyhradili pre seba. Nakoniec sa dohodli, že v prípade, ak založia v Hrochoti novú usadlosť (lokalitu), rozdelia si ju medzi sebou rovným dielom.

Prví šľachtickí zemepáni, bratia Pavol a Leukuš, ktorí sa stali majiteľmi časti kráľovského majetku v Hrochoti, boli pôvodom z Novohradu (z okolia Veľkého Krtíša). Ich predkovia boli familiármi (prívržencami) zvolenských županov a ako členovia kráľovskej družiny sprevádzali kráľa Bela IV. na úteku do Dalmácie po porážke Tatárov roku 1241. Za svoje verné služby v časoch tatárskeho vpádu, ale i počas neskorších vojenských výprav získali postupne od panovníkov rozsiahle majetky na strednom Pohroní a vo východnej časti Zvolenskej kotliny. Bratia Pavol a Leukuš vlastnili tieto majetky pomerne krátko. Kráľ Ľudovít Veľký (1342-1382) sa totiž tiež rád zdržiaval v hustých a neprehľadných zvolenských lesoch a bývalý kráľovský majetok Hrochoť a Čerín sa rozhodol včleniť do svojho nového hradného panstva Vígľaš. V rokoch 1375 a 1382 ich získal späť zámenou za Hrušov a Balog v Honte s Pavlovým synom Leukušom.

Hrochoť ako súčasť vígľašského hradného panstva

Dejiny Hrochote koncom stredoveku sa užšie spájajú so zámkom a hradným panstvom Vígľaš. Zámok bol postavený niekedy v rokoch 1380-1390 ako nové správne centrum kráľovských majetkov v tejto oblasti. Prvá písomná správa o Vígľaši je z roku 1390, keď zámok navštívil nástupca Ľudovíta Veľkého, jeho zať kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437). V staršej literatúre sa traduje, že Vígľaš stál už v časoch Arpádovcov, a že tu pôsobil v 13. storočí rytiersky rád križiakov, čo nemá zatiaľ listinný ani archeologický podklad. Kráľ Žigmund bol tiež častým hosťom na Vígľaši a od roku 1393 do roku 1410 tu často poľoval v okolitých horách, o čom svedčia početné listiny vydané na zámku.

Na prelome 14. a 15. stor. pokojné obdobie Anjouovcov vystriedala vláda kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorého postavenie v Uhorsku nebolo dostatočne upevnené. O rešpektovanie svojho kráľovského majestátu musel často zápasiť s uhorskými veľmožmi a šľachtou, ktorí mu pripravili nejedno sprisahanie. Postupne sa Žigmund stále viac zameriaval na upevnenie svojej pozície v Nemeckej ríši a v Čechách a po roku 1419 sa úplne prestal starať o vývoj pomerov vo svojom uhorskom kráľovstve. Azda aj z toho dôvodu 22.mája 1424 venoval Žigmund panstvo Vígľaš vrátane Hrochote, ako aj ďalšie majetky na strednom Slovensku (Zvolen, Dobrá Niva, Slovenská Ľupča a banské mestá), svojej manželke Barbore Celjskej. K vígľašskému panstvu v tom čase patrili dediny Zvolenská Slatina, Slatinka, Očová, Hrochoť, Zolná, Sebedín, Čerín, Čačín a Horná Mičiná. Tieto majetky boli potom venným majetkom uhorských kráľovien až do polovice 15. storočia.

Kráľovná Barbora bola tiež oduševnelou obdivovateľkou vígľašských lesov a často sa tu zdržiavala. Roku 1427 sa kastelánom Vígľašského zámku stal istý Martin Cekei, neskorší župan Boršodskej stolice. Ako vyplýva z listu kráľovny Barbory zo dňa 27. apríla 1427, kastelánovi dala kráľovná vo Vígľaši opraviť strechu, čo bolo zrejme súčasťou nejakej väčšej prístavby alebo prestavby hradu. Dňa 3. júna 1429 opäť píše kráľovná Barbora vígľašskému kastelánovi Martinovi Cekeimu a oznamuje mu, že poľovník menom Erdôs, ktorého nazýva priateľom, príde na hrad ako kráľovnin kuriér, aby pripravil poľovačky v okolí Vígľaša, ktorých sa zúčastní aj ona.

Na konci svojho života, po smrti manžela cisára Žigmunda, sa Barbora utiahla do úzadia a žila v Prahe.
Po nej sa majiteľkou panstva Vígľaš vrátane Hrochote stala na krátky čas kráľovná Alžbeta. Jej politické záujmy po smrti manžela Albrechta Habsburského v roku 1439 v Uhorsku obhajoval žoldniersky kapitán českého pôvodu Ján Jiskra. V druhej polovici roku 1440 sa mu podarilo so svojím vojskom obsadiť Zvolenský hrad a banské mestá, ktorých správou ho poverila Alžbeta. Tým veľká časť územia Slovenska takmer poldruha desaťročia nebola v moci ústrednej celokrajinskej vlády a Slovensko sa stalo hlavnou základňou a oporou habsburských nárokov na uhorský trón. I tieto udalosti do značnej miery poznačili ďalší vývoj na území vígľašského panstva, ktoré sa dva roky po smrti kráľa Žigmunda dostalo do závislosti od svojich nových zemepánov. Pre obyvateľov vígľašského panstva, a teda aj pre hrochotských ochrancov lesov, nastalo nové obdobie, keď namiesto majiteľov - kráľov a kráľovien - nastúpili zálohoví páni, ktorí si často počínali veľmi svojvoľne a protiprávne. Roku 1441 dala kráľovná Alžbeta vígľašské panstvo, teda aj Hrochoť, do užívania kapitánovi v Jiskrovom vojsku Jodokovi Juštovi a jeho spoločníkovi Heningovi Czerninovi. Rytier Jodok Jušt pochádzal z Poľska (Kussow, Pomoransko) a spočiatku bol prívržencom a dôverníkom kráľa Albrechta Habsburského. Majetok získal tak, že spolu s Heningom Czerninom sa zúčastnil na cestách kráľa po Nemecku a Taliansku. Panovník im za to sľúbil 4 000 zlatých, ktoré im však nemohol vyplatiť, preto im zálohoval panstvo Czerepvár v dnešnom Maďarsku. Tento majetok získaný pred rokom 1437 zamenili roku 1441 so súhlasom kráľovnej vdovy za zálohový majetok vígľašského hradného panstva. Dňa 31. mája 1454 kráľ Ladislav V. opäť potvrdil Jodoka Jušta v zálohových právach na vígľašské panstvo s povinnosťou sledovať a strážiť na Vígľaši cesty vedúce k banským mestám. Z listiny sa dozvedáme, že Jodok Jušt získal zálohové právo na vígľašské panstvo vyplatením 6000 zlatých. Jodok Jušt bol typickým vojakom - dobrodruhom svojej doby. Od svojho príchodu do Uhorska koncom 30. rokov 15. storočia až do roku 1460 stál na strane habsburskej a bol nepriateľom Huňadyovcov. Roku 1460 ho dokonca nachádzame v tábore nemeckého kráľa a cisára Fridricha III. proti Matejovi Korvínovi. Keď sa však upevnila pozícia Mateja Korvína, pridal sa 14. mája 1462 na stranu kráľa Mateja. Kráľ ho vo Váci omilostil a Just prisľúbil vernosť uhorskej korune. Matej Korvín mu zálohované majetky nielen ponechal, ale ho prijal medzi uhorskú šľachtu. Odvtedy začal Jušt a jeho potomkovia používať prídomok „z Vígľaša" (de Wegles).

Dobová rytina Vígľašského hradu

Dobová rytina Vígľašského hradu

Jodok Jušt neskôr robil časté výpady z hradu Vígľaš do širokého okolia. Zameriaval sa aj na vykrádanie kostolov, ako o tom svedčí i listina z roku 1468, podľa ktorej časť ukradnutého inventára vrátil zvolenskému dekanovi a kostolom, ktoré patrili do jeho pôsobnosti. Pôvodne kráľovským služo-bníkom vígľašského panstva vyruboval protizákonné a tvrdé povinnosti. Proti jeho svojvôli sa preto obyvatelia jednotlivých dedín bránili priamo u panovníka, u ktorého sa dožadovali potvrdenia svojich dávnych výsad. Kráľ Matej (1458-1490) mal povesť spravodlivého panovníka, a postihnutí sa opovážili predniesť svoje ponosy aj na takých nebezpečných protivníkov, akým bol kapitán vígľašského zámku Jodok Jušt.

Zo dňa 3. mája 1464 je zachovaná výsadná listina (privilégium) kráľa Mateja pre obyvateľov Hrochote. Listina nadväzuje na staršiu, údajne zničenú za vojen. Zaručovala obyvateľom Hrochote ako kráľovským hájnikom a poľovníkom (venatores de Hrohog) oslobodenie od všetkých riadnych daní a platenia poplatkov, ako i oslobodenie od všetkých služieb a povinností, okrem lovu zveri pre panovníka a stráženia lesov a vôd patriacich k panstvu. Kráľ Matej teda uznal oprávnenosť sťažnosti a potvrdil staré privilégiá, ktoré sa vzťahovali na kráľovských poľovníkov nielen v Hrochoti, ale aj vo Zvolenskej Slatine a Ocovej. Medzi zástupcami dedín sa tu uvádzajú Šimon Patran a Blaško zo Zvolenskej Slatiny, ďalej očovskí poľovníci Martin, Benedikt a Peter, ako aj Ondrej so svojimi druhmi, bývajúci v Hrochoti. Neskôr si obyvatelia Hrochote dávali toto privilégium znovu potvrdzovať uhorským panovníkom. V r. 1479 ho opäť potvrdil kráľ Matej a v r. 1494 kráľ Vladisláv II. Vtedy sa v listine spomína richtár obce Mikuláš Hrochotský (Nicolaus Rohoczky).

Po Jodokovej smrti okolo roku 1470 Hrochoť ako súčasť Vígľašského panstva pripadla jeho synovi Ondrejovi Juštovi. Zmenou zemepána sa však sociálne a spo-ločenské postavenie obyvateľov Hrochote, ale aj ostatných dedín panstva vôbec ne-zmenilo, ba naopak, stále viac sa zhoršovalo, o čom máme zachovaných viacero dokladov. V roku 1491 sa sťažoval napríklad slatinský richtár Mikuláš Granda v mene všetkých obyvateľov panstva na Ondreja Jušta u kráľa Vladislava II. Vyčítal mu mocenské vystupovanie, násilenstvá, lúpeže a krádeže. Stalo sa aj to, že obyvateľov dal uväzniť a vyhrážal sa im zabitím.

Aj vzťahy medzi Ondrejom Juštom a zvolenským županom Perottom Wessakom sa v tej dobe podstatne zhoršili. Perott, pôvodom z Talianska, bol splnomocnencom manželky kráľa Mateja Korvína, kráľovnej Beatrix, majiteľky hradu Zvolen a banských miest. Dňa 24. septembra 1492 sa Ondrej Jušt ponosoval kráľovi Vladislavovi II., že zvolenskí a dobronivskí kasteláni spolu so svojimi priateľmi pytliačili a hubili zver aj vo vígľašských lesoch. V dôsledku prehlbujúceho sa nepriateľstva prívrženci zvolenského župana Perotta okolo sviatku sv. Jána Krstiteľa (29. augusta) vtrhli do Hrochote a odohnali jej obyvateľom 42 volov. Taktiež poddaným v Selciach zahnali 7 koni. Selce v tom čase patrili ľupčianskemu panstvu a Damiánovi z Veľkej Lúky.

V júli 1495 sa obyvatelia vígľašského panstva opäť sťažovali na Ondreja Jušta u kráľa Vladislava II. Medzi nimi iste nechýbali ani hrochotskí strážcovia lesov. Kráľ prikázal prešetriť sťažnosti na zvolenskom stoličnom súde, čo sa aj stalo dňa 2. augusta 1495. Obyvatelia panstva predniesli svoje sťažnosti spísané v 9 bodoch obžaloby. Podľa prvých dvoch bodov Ondrej nedodržiaval ich staré výsady a vyžadoval od nich viac, než to bolo uvedené v rozsudku vydanom v Budíne: Ďalej v treťom a štvrtom bode vytýkali Ondrejovi, že od nich požadoval neúmerne vysoké dane a ťažké roboty ako aj viacej orby. V piatom a šiestom bode sa obyvatelia ponosovali, že Ondrej ich poškodzoval pri predaji vína a prinútil ich prevážať kúpené víno a za prácu im nezaplatil. V siedmom a ôsmom bode mu vyčítali, že dal zabiť voly a predával ich za dvojnásobnú cenu. Tak isto draho predával i soľ. A konečne, v poslednom deviatom bode, sa ponosovali, že Ondrej im zobral kvalitnejšie kone a nahradil ich menej kvalitnými. Proti tomu sa Ondrej bránil. Vyhlásil, že obyvatelia panstva majú tie isté výsady, aké mali za kráľa Albrechta, resp. za Ondrejovho otca. Ďalej chcel, aby mu ukázali budínsky rozsudok, ktorý ich vraj po-škodzuje, na čo sa poddaní priznali, že takého rozsudku niet. V treťom a štvrtom bode obžaloby sa Ondrej odvolal na celokrajinské nariadenia a zákony kráľa Mateja. V ďalšom bode sa Ondrej bránil tým, že predával víno lacnejšie než jeho susedia, a kým inde za víno pýtali 2-3 denáre, on predával len za 1,5-2 denáre. Za prevoz vína každému riadne zaplatil v peniazoch alebo v naturáliách, ak však niekomu ostal dlžný, tak to zaplatí. Ďalej Ondrej vyhlásil, že medzi poddaných nerozdal ani štipku soli, lebo celá soľ zostala v úschove u slatinského richtára, čo menovaný aj potvrdil. Na posledný deviaty bod odpovedal, že nikdy nebral kone na prácu, len nechal pozbierať na zakázaných pastvinách pasúce sa kone a tie potom pracovali u neho, kým mu nenahradili škodu. Nakoniec ešte Ondrej vyhlásil, že akýsi Ondrej Domián mu dlhoval asi 19 zlatých za premeškanú prácu a vypité víno a práve tento ho zažaloval u kráľa. Zrejme tento posledný Ondrejov argument zavážil u sudcov najviac, pretože obyvatelia vígľašského panstva v tomto prípade so svojimi sťažnosťami na stoličnom súde nepochodili. Sudcovia uznali neopodstatnenosť ich sťažností a Ondreja Jušta spod obžaloby oslobodili.

Zásahy zemepánskej vrchnosti do života obyvateľov Hrochote a ostatných dedín vígľašského panstva pokračovali i v nasledujúcom období. Až koncom roku 1496 konečne odobral panovník Vladisláv II. Ondrejovi Juštovi vígľašské panstvo a začiatkom marca 1497 ho prepustil budínskemu kapitánovi a neskôr taverníkovi Blažejovi Raškovi. Jeho syn Gašpar Raška sa stal zálohovým majiteľom panstva v auguste 1518. V tom čase k panstvu patrili dediny Zvolenská Slatina, Slatinka, Hrochoť, Očová, Čerín, Čačín a časti dedín Zolná a Horná Mičiná.

Medzi početnými susedmi Gašpara Rašku dochádzalo zákonite k rôznym roztržkám a nedorozumeniam, ktoré sa niekedy končili i násilnosťami. Pravda, na roztržky medzi zemepánmi najviac spravidla doplácali jednoduchí ľudia. Začiatkom marca 1520 riešil svätobeňadický konvent sťažnosť pána ľupčianskeho panstva Damiána z Veľkej Lúky, že dňa 11. 1. 1520 prívrženci Gašpara Rašku prepadli na ceste pri Vígľaši jeho poddaných, ktorých poslal do Rimavskej Soboty s vozom naloženým dvoma sudmi vína. V polovici júna toho istého roku tí istí prívrženci Gašpara Rašku opäť prepadli Damiánových poddaných, keď pri Vígľaši viezli 2 vozy s meďou. Vďaka týmto udalostiam však máme zachovaný prvý väčší súbor mien obyvateľov Hrochote. Spomínajú sa tu mená ako Gregor Seberiský (Soberiský), Vavrinec Lanto (Lauro), Tomáš Potmelič, Martin Potmelič, Juraj Albertovič, Peter Šimonovič Kováč, Martin Šimonovič, Martin Welký a Urban Husár.

0 veľkosti Hrochote na konci stredoveku si môžeme urobiť približnú predstavu zo zachovaných portálnych súpisov zo l6. storočia (porta - usadlosť, resp. hospodárstvo s bránou, cez ktorú mohol prejsť plne naložený voz). Z nich vyplýva, že na prelome 15. a 16. storočia tu bolo okolo 10 obývaných sedliackych usadlostí a niekoľko želiarskych domov, v ktorých žilo približne 60-80 ľudí. Hrochoť na základe týchto skutočností možno zaradiť medzi malé sídla Zvolenskej župy.   

Obec

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Úradné hodiny

PONDELOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
UTOROK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
STREDA
07:00 - 12:00    13:00 - 16:00
ŠTVRTOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
PIATOK
08:00 - 12:00    13:00 - 13:30

Kalendár

Počasie

dnes, streda 29. 5. 2024
mierny dážď 24 °C 11 °C
mierny dážď, slabý severný vietor
vietorS, 2.43m/s
tlak1013hPa
vlhkosť55%
zrážky5.8mm

Exporty do RSS

RSS 0.91 RSS 1.0 RSS 2.0 Atom 1.0

Virtuálny cintorín

Virtuálny cintorín

Smútočné oznamy

Parte

Naždy nás opustili

 

 

 

 

Kroniky obce

Kronika

E-služby DCOM

E-sluzby

Mohlo by Vás zaujímať


hore