Protifašistický odboj a vznik SNP

Keď Nemci začali obsadzovať hranice Slovenska od západu, 29. augusta 1944 bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie, keď sa veľká časť bývalej armády Slovenského štátu na čele s plukovníkom Jánom Golianom postavila Nemcom na odpor. Podobne aj partizáni sa postavili na odpor nemeckým okupantom, keď predtým už robili rôzne prepadové a deštrukčné akcie. Hrochoťania sa na povstanie pripravovali už pred jeho vypuknutím. Na začiatku augusta 1944 bol v obci zvolený Revolučný národný výbor, ktorý mal 24 členov. Jeho predsedom bol Ján Filkor. V revolučnom národnom výbore boli zástupcovia komunistov, roľníkov, poľnohospodárskych a lesných robotníkov. Za komunistov Ondrej Mazúch-Kubáň, Juraj Sláva-Jánošík, Ondrej Blaško-Paliak, Juraj Šimko-Gazdík, Juraj Kováč-Šichta, Ján Selecký-Skriniar, Ján Šimko-Berco, Ján Mazúch-Chajďan, Ondrej Šimko- Frajt. Za roľníkov: Juraj Holík-Fúčik, Ján Škamla-Mäsiarik, Martin Suja st, Martin Petrík-Zavoďan, Ján Mazúch-Cukrík, Juraj Sláva-Kadét, Juraj Mazúch-Pípoš. Za robotníkov: Ján Potančok, Juraj Pinka, Martin Šimko-Frndžo. Za lesných robotníkov: Martin Mazúch-Kúkoľ, Pavel Mazúch-Dudko, Ondrej Janečko ml, Ondrej Blaško-Varga.

Hneď po vypuknutí SNP prevzal moc v Hrochoti RNV od bývalého vládneho komisára Juraja Slávu, od podkomisára Juraja Mazúcha-Varechu a bývalého notára Jána Šafránku. Prevzatie vedenia obce prebehlo bez prekážok, bývalí funkcionári nekládli žiadny odpor, naopak, aj oni ešte za tzv. Slovenského štátu spolupracovali s ilegálnou organizáciou Komunistickej strany a upozorňovali na nebezpečenstvo, ktoré hrozilo komunistom zo strany gardistov. Revolučný národný výbor začal zabezpečovať organizačné práce pre povstanie. Hneď na svojej prvej schôdzi vytýčil si hlavné úlohy, plnenie ktorých začal riadiť. Boli to tieto úlohy:

Odzbrojenie žandárov miestnej žandárskej stanice a vytvorenie poriadkovej služby pod vedením Juraja Seleckého-Kapráľa. Organizovanie nástupu dobrovoľníkov do partizánskych jednotiek.

Zriaďovanie poľných skladov v budove miestnej školy, v osade Kyslinky a na Sihle. Organizovanie občanov do pracovných jednotiek na kopanie zákopov v priestore Horná Mičiná, Dolná Mičiná, Čerín a Oravce.

Už 30. augusta okamžite po tom, ako bol v rozhlase prečítaný Manifest Revolučného národného výboru v Banskej Bystrici a Proklamácia Vojenského ústredia, odišlo z Hrochote do Banskej Bystrice asi 100 dobrovoľníkov, ktorí boli zaradení ako vojaci na rôzne bojové úseky. 21 vojakov bojovalo v jednotkách III. a IV. taktickej skupiny v priestore Kremnice, Žiaru nad Hronom, Prievidze, Jalnej a Hronskej Dúbravy. 15 vojakov bojovalo na úseku Malužiná, Kráľova Lehota, Čertovica. Ostatní vojaci bojovali najmä v okolí Brezna a pri obrane tunelov v Cremošnom. Asi 15 Hrochoťanov vstúpilo do partizánskych jednotiek. Martin Mazúch-Pípoš bojoval ako guľometčík partizánskej brigády Čapajev na východnom Slovensku, František Tavač a iní bojovali v partizánskej brigáde Jegorova.

Muži, ktorí ostali doma, sa tiež aktívne zúčastňovali SNP. Chodili kopať zákopy, odovzdávali potraviny, pomáhali pri premiestňovaní bojového materiálu smerom na Poľanu.

V druhej polovici októbra 1944 boli na rozkaz veliteľa I. československej armády v Banskej Bystrici vyslaní dôstojníci štábu III. taktickej skupiny na Poľanu, aby tam na ťažko dostupných miestach vysoko v horách vyhľadali priestory pre sklady výstroja, proviantu, streliva, pre veliteľstvo skupiny a ubytovanie mužstva. Sklady sa vybudovali pri horárni na Kyslinkách a na Prednej Poľane. Potom neprestajne, vo dne v noci sa vozili zásoby zo Zvolena do Očovej a odtiaľ lesnou železnicou hore Hrochotskou dolinou až do konečnej stanice pod Kyslinky. Z Banskej Bystrice sa vozili zásoby na Hrochoť do budovy miestnej školy a odtiaľ do Kysliniek. Pri prevážaní vojenského materiálu nezištne pomáhali obyvatelia Hrochote, ktorí poskytovali vojakom a partizánom najmä povozy. Z Kysliniek zásoby vynášali ľudia do pripravených skladov zväčša na chrbtoch. Aj tu pomáhali povstaleckým vojakom a partizánom muži z Hrochote. Koncom októbra prechádzali cez Hrochoť partizánske a vojenské jednotky, ktoré smerovali na Poľanu.

Ženy z dediny ich zásobovali najmä potravinami, piekli pre nich chlieb, dávali im mlieko, mäso, pomáhali pri usmerňovaní povstalcov do hôr. Vojaci a partizáni ustupovali pred nemeckou presilou, pred tankami, delami, mínometmi do slovenských hôr. Ich ústupom sa však boj slovenského národa nekončí.

Husté lesy na Poľane stali sa útočiskom vojakov, partizánov a rasovo prenasledo-vaných občanov. 25. októbra Hrochotskou dolinou prišla na Kyslinky aj partizánska brigáda Alexandra Nevského. Jej štyri oddiely po ťažkých bojoch pri Krupine ustúpili na Poľanu cez Vígľaš a Iviny. Brigáda sa utáborila na Kyslinkách, zamínovala prístupy z Hrochotskej doliny a na všetky strany postavila stráže. V tom čase sa už fašistické jednotky rýchle približovali k Zvolenu. Preto bola premiestnená na Poľanu aj partizánska nemocnica. Keď Nemci prerazili obranu povstalcov pri Podkriváni, ranených z nemocnice rozdelili a poschovávali u obyvateľov na lazoch, nemocnicu zlikvidovali a personál odišiel s partizánskymi jednotkami do hôr. Jednotky III. taktickej skupiny z priestorov južne a západne od Zvolena a od Vígľaša ustúpili pred obkľúčením do Hrochotskej doliny a prešli na partizánsky spôsob boja. Vtedy už aj na Hrochoť prišli Nemci. Na rozkaz nemeckého veliteľstva po obsadení Banskej Bystrice boli vyslané jednotky 18. SS divízie „HORST WESSEL" do okolia obce, aby prenasledovali povstalcov v horách. V Hrochoti bolo zriadené nemecké Ortskomando a umiestnených asi 60 vojakov, ktorí denne robili prepady do hôr smerom na Poľanu.

Fašistické tanky a motorizované jednotky prebíjali sa čoraz vyššie do hôr. Jednotky III. taktickej skupiny spolu s oddielmi partizánskej brigády Alexandra Nevského odrážali ustavičné zúrivé útoky nepriateľa z Hrochotskej doliny smerom na Kyslinky. Studené a daždivé počasie sťažovalo povstalcom a partizánom bojové akcie a okupanti využívajúc svoju ťažkú a motorizovanú techniku, mínomety a ťažké zbrane, zatlačovali povstalecké jednotky čoraz vyššie do hôr Poľany.

Fašistickou okupáciou trpeli aj obyvatelia Hrochote. Ešte pred príchodom Nemcov 98 % obyvateľov odišlo spolu s partizánmi do hôr. Ubytovali sa najmä v senníkoch a žili tam temer dva týždne. V tom čase Nemci nerobili ešte žiadne perzekúcie v obci najmä preto, lebo plne boli zaujatí bojom s povstalcami. Preto sa Hrochoťania vrátili späť do dediny. Len čo však zatlačili fašisti partizánov vyššie do hôr, obrátili svoju pozornosť aj k občanom. Zatkli všetkých členov Revolučného národného výboru a odvliekli ich na veliteľstvo gestapa do Ocovej, kde ich mali nasledujúci deň popraviť. Po celonočnom vypočúvaní ich však na príhovor farára a komisára obce prepustili. Členov RNV síce prepustili, ale tí dostali prísny rozkaz, aby sa nevzďaľovali od obce viac než jeden km. Ak by rozkaz nesplnili, budú vystrieľaní aj s rodinami. V dedine vyhlásili Nemci štatárium. Večer po 18. hodine bolo zakázané zdržovať sa na ulici, nehovoriac o tom, že každá pomoc povstalcom v okolitých horách trestala sa smrťou. Ale Hrochoťania aj napriek prísnym nariadeniam zásobovali partizánov potravinami.

Dňa 7. novembra 1944 večer, prišla do obce partizánska hliadka pre potraviny a informácie o Nemcoch. V hliadke bolo 7 partizánov a velil im Vincent Orság. Hoci sa zdržiavali len v okrajových domoch, predsa ich fašisti zbadali a prepadli. V prestrelke boli zabití traja partizáni a traja ťažko ranení. Raneným poskytol pomoc majiteľ salaša Ján Mazúch-Fúčik. Na druhý deň pochovali občania zabitých partizánov na miestnom cintoríne.

V tom istom období, keď sa odohrávali spomenuté udalosti v Hrochoti, to je začiatkom novembra, presunula sa partizánska brigáda Alexandra Nevského z Kysliniek do priestoru Sihly. Nemecké fašistické jednotky čoraz viac zvierali povstalcov. Hneď pri prvom nápore na Poľanu zmocnili sa zásobovači skladov na Kyslinkách aj na Prednej Poľane. Povstaleckí vojaci a partizáni v priestoroch Poľany začali trpieť hladom, pretože Nemci všemožne bránili okolitým obyvateľom zásobovať povstalcov. Hitlerovské tanky prenikali do hôr, boli husto rozostavené na cestách a silné jazdecké a motorizované hliadky chytali pod horami skupinky vyhladnutých povstaleckých vojakov a partizánov, ktorí sa snažili prebiť z obkľúčenia.

Keď napadol sneh, nasadili okupanti do priestoru Poľany horské lyžiarske jednotky, ktoré ďalej prenasledovali zvyšky povstalcov. Surovým spôsobom vraždili, zabíjali zajatých vojakov a partizánov hneď v horách, kde ich chytili.

Situácia povstalcov v priestore Poľany bola veľmi vážna. Nemci ubytovaní v Hrochoti, neprestávali s ich prenasledovaním. Vo dne a v nocí prúdili fašistické jednotky hore Hrochotskou dolinou, nenechávali povstalcom ani chvíľu oddychu. Ich vyčíňaním trpeli aj obyvatelia Hrochote. Nemci boli ubytovaní temer v každom dome, brali obyvateľom dobytok, hydinu, zemiaky, múku, cukor, masť atď. Počas piatich mesiacov, kedy sa zdržiavali v dedine, zobrali asi 60 kusov rožného dobytka, 120 kusov ošípaných, skŕmili 800 q sena a 300 q slamy. Hneď po príchode do dediny každodenne nútili obyvateľov kopať zákopy v Hrochotskej doline a smerom na Očovú.

Nemci prenikali čoraz vyššie do hôr, a preto 9. novembra 1944 dal hrdina ZSSR podplukovník Karasjov-Stepanov rozkaz oddielom svojej partizánskej brigády prebiť sa z fašistického obkľúčenia na Poľane, a to východným smerom na Sihlu a Lom nad Rimavicou. Hrdinskí partizáni urobili náhly útok na prekvapenie fašistov. Skôr než prišli Nemcom posily, prebilo sa asi stodvadsať partizánov, samopalníkov na čele s veliteľom brigády cez fašistické stráže. Prerazený kruh však nepriateľ privolanými posilami rýchle opäť uzavrel, a tak sa ostatným oddielom prechod nepodaril.

Neprešli ani delá, kuchyňa a vozy s proviantom a strelivom. Niekoľkí partizáni sa ešte jednotlivé prebili a dohonili svoju brigádu, iní sa pridali k oddielom partizánskej brigády Za oslobodenie Slovanov, ktorá sa na druhý deň tiež v tomto priestore prebíjala na východ. Veľká časť brigády podplukovníka Karasjova sa však neskôr prebila z obkľúčenia na Poľane západným smerom a dostala sa až do priestoru Pohronského Inovca, kde sa spojila s Nitrianskou partizánskou brigádou. Skupina podplukovníka Karasjova postupovala potom ďalej na východ a po niekoľkých víťazných bojoch s nepriateľom prešla 2. januára 1945 medzi Turňou a Rožňavou front.

Fašistické horské jednotky prečesávali hory Poľany až do príchodu frontu. Podľa hlásenia nemeckého veliteľstva zajali Nemci v priestore Poľany 1500 povstalcov, ukoristili 53 guľometov, 391 ručných zbraní, 24 protitankových pušiek, 5 diel, jeden muničný a jeden spojársky sklad ako aj väčšie množstvo munície a ostatného materiálu. Nemci vypálili všetky turistické a drevorubačské chaty a koliby v celom masíve Poľany.

Ale aj po rozsiahlej vyčisťovacej akcii Nemcov ostali v priestore Poľany menšie jednotky taktickej skupiny Gerlach a partizáni z brigády Za oslobodenie Slovanov. Títo si vybudovali bunkre a zemlianky v okolí Čierneho vŕšku. Ani v týchto najtvrdších podmienkach, v krutej zime, neostali odkázaní sami na seba. Udržiavali spojenie s Hrochoťou ako aj s inými obcami najmä prostredníctvom Juraja Slávu-Jánošíka a iných občanov. Vyčíňanie Nemcov v Hrochoti sa stalo ešte zúrivejším s približujúcim sa frontom.

Medzi najvýznamnejšie oporné body fašistickej nepriateľskej obrany na strednom Slovensku patril Zvolen a Banská Bystrica. Dôležitosť udržať čo možno najdlhšie vo svojich rukách tieto oporné bašty na strednom Slovensku, plne pochopilo velenie nemeckých fašistických vojsk, ktoré nielenže využilo opevnenia 1. česko-slovenskej povstaleckej armády, ale navyše obranné postavenia zdokonalilo a zosilnilo. Následkom toho boje za oslobodenie Zvolena a Banskej Bystrice trvali od konca januára až do tretej dekády marca 1945. Útok na Zvolen a Banskú Bystricu bol vedený z dvoch smerov: z východu od Brezna nad Hronom a z juhovýchodu od Kriváňa údolím rieky Slatiny.

Hoci obec Hrochoť neleží v blízkosti spomínaných hlavných úderov sovietskej armády, predsa počas oslobodzovacích bojov nesmierne trpela fašistickou zbesi-losťou. Nemci totiž počas bojov v okolí Zvolenskej Slatiny, Ocovej a Poľany neprestajne prichádzali na Hrochoť, najmä získať potraviny, odpočívať, vozili sem ranených i mŕtvych, ktorých občania museli pochovávať. Nemci nútili najmä mužov odhadzovať sneh na prístupových cestách smerom k Poľane a k Ocovej. V čase, keď do Detvy ležiacej na južnej strane Poľany vstúpili prvé jednotky z divízie 51. armádneho zboru sovietskej armády, Hrochoť zažila jeden z najtragickejších vojnových dní. Už 12. februára večer oznámilo nemecké veliteľstvo občanom, že kto sa vzdiali večer od obce, bude odstrelený. Ráno 13. februára o 8. hodine oznámil bubeník občanom, že na príkaz nemeckého veliteľa musí prísť každý muž vo veku od 16 do 60 rokov pred krčmu k obecnej vážnici. Mali si so sebou priniesť potravu na dva dni. Nemci si vyžiadali od vládneho komisára obce zoznam občanov a podľa neho zhromažďovali mužov. Za neposlúchnutie rozkazu mal byť každý občan i s rodinou zastrelený a jeho dom vypálený. Aj napriek prísnemu rozkazu našli sa mnohí odvážlivci, ktorí sa poschovávali najmä v stodolách. Ale tí muži, ktorí prišli vypočuť bubeníka, netušiac akú hroznú zvesť im oznámi, sa domov už nesmeli vrátiť. Fašisti dovolili, aby všetkým 380-tim mužom priniesli ženy stravu na niekoľko dní. Nemecká stráž ich obkľúčila a odviedla pešo do Zvolena. Aj cestou sa podarilo asi tridsiatim odvážlivcom uniknúť do lesa, ktorým prechádzali. Ale 350 mužov z Hrochote odviedli do Zvolenského hradu. Na druhý deň odviezli ich autami do Novákov. Časť z nich odvliekli do Topoľčian, kde museli pracovať na opevňova-cích prácach. Ostatných v Novákoch naložili do dobytčích vagónov. Nechajúc ich hladných a smädných, bez prístupu čerstvého vzduchu, odvážali ich do Nemecka. Časť z nich pridelili na prácu do nemeckých sedliackych rodín, časť pracovala v podzemnej leteckej továrni v Rakúsku neďaleko Insbrucku. Medzitým oslobodzovacie boje v okolí Hrochote neprestávali. Boj v horách v nepriaznivých zimných podmienkach vyžadoval nadľudské vypätie síl od osloboditeľských vojsk. Lesom porastené a snehom zaviate doliny a stráne dobre utajovali presuny a úmysly vojsk obidvoch bojujúcich strán. Následkom toho dochádzalo k častým prekvapivým situáciám a bojovým stretnutiam vojsk. Jednotky osloboditeľských vojsk v mnohých prípadoch utajene prenikli až do nepriateľského tyla a vytvorili protivníkovi ťažkú situáciu. Boli však aj také prípady, keď sa jednotky sovietskych a rumunských vojsk dostali do obkľúčenia nepriateľa, z ktorého sa im nepodarilo vždy šťastlivo uniknúť a keď, tak iba s veľkou námahou a s početnými stratami. Napríklad v Hrochotskej doline, v okruhu kóty Bukovina (1297 m) bol v polovici februára 1945 obkľúčený jazdecký pluk I. rumunskej divízie. Jeho vojaci sa však nevzdali nepriateľovi, vytvorili kruhovú obranu, ktorej vzdorovali po dobu 48 hodín až do chvíle príchodu posíl od III. a VI. rumunskej divízie. Postup divízií 50. a 51. zboru sovietskej armády na Zvolen zaisťovali jednotky I. III. a VI. rumunskej divízie, ktoré sa prebojovali cez Hrochotskú dolinu až k potoku Hučava, odkiaľ bojom postupovali k obci Hrochoť. Ich postup bol však sťažený kopcovitým terénom. Nemci zaujali palebné postavenie v priestore kóty Turkov vrch, kde mali umiestnené guľomety a priestor medzi Ocovou a Hrochoťou držali ustavične pod paľbou. Veľmi ťažký boj viedli aj útvary 240. divízie pri Ocovej. V okruhu tejto obce sa bránili dva pluky nepriateľskej 15. pešej divízie. Boje o obec prebiehali celú druhú polovicu februára 1945. V tomto období konkrétne 15. a 16. februára, zasiahli Hrochoť aj prvé delostrelecké strely z ďalekonosných sovietskych diel. Palba trvala nepretržite až do oslobodenia obce. Po oslobodení Ocovej 1. marca 1945 ustupujúci nepriateľ zaujal bojové postavenie v priestore Brezín a na juh od Hrochote. Jeho delostrelecké batérie pálili ďalej na Očovú. Velenie nemeckých vojsk urobilo všetko, aby sa čo najdlhšie udržalo na strednom Slovensku. Po ťažkých bojoch však sovietska armáda oslobodila mesto Zvolen. Útok divízií 40. armády, postupujúcich od juhu k Banskej Bystrici, spôsobil nepriateľovi ťažkú situáciu. Fašistické vojská museli pred stupňovaným tlakom sovietskych a rumunských jednotiek ustupovať západným smerom. Velenie 8. nemeckej armády, aby zastavilo ďalší postup osloboditeľských vojsk smerujúcich k Banskej Bystrici, preskupilo časť svojich vojsk z priestoru Ľubietovského Vepra, Ponickej Huty a Čačína do bojov na prístupoch k Banskej Bystrici. Aj z Hrochote sa presunul nepriateľ smerom na Bystricu. Ale aj ostávajúci fašisti sa zúrivo bránili útokom rumunskej armády. Ale nesmierna obetavosť rumunských vojakov neostala bez výsledku. 21. marca ráno vstúpili do Hrochote vojaci I. jazdeckého pluku, III. a VI. rumunskej divízie. S prvým jarným dňom zavítala do Hrochote dlho očakávaná sloboda. Nepriateľ pri ústupe zatarasil jedinú cestu na Banskú Bystricu cez Jelšovec. Muži, ktorí neboli odvlečení do Nemecka, zúčastňovali sa očisťovacích prác na tejto ceste. Obyvatelia Hrochote pomáhali rumunským vojakom aj s potravinami a krmivom pre kone. Obec bola oslobodená, ale na 60 percent zničená. Najviac bol poškodený stred obce a horný koniec. Zápalnými strelami podpálené domy úplne zhoreli. Materiálne škody činili v Hrochoti 68 000 Kčs. V dedine boli úplne zrúcané štyri obytné domy a veľké množstvo hospodárskych stavieb. Pri oslobodzovaní obce padli dvaja sovietski vojaci a dvetisíc rumunských vojakov. Pri prechode frontu zahynuli aj traja obyvatelia Hrochote. Po prechode frontu ostalo v chotári obce veľké množstvo mín a granátov. Hoci vojaci hneď odstraňovali strelivo, zákerne ukryté míny ešte dlho boli postrachom občanov. Aj potom, keď na frontoch už utíchli zbrane, zahynulo výbuchmi mín na Hrochoti ešte osem občanov, z toho tri deti. Ranení boli šiesti občania.

9. mája 1945 sa skončila II. svetová vojna. Na európskych a iných bojiskách utíchli zbrane. Celý svet si slobodne vydýchol. Aj obyvatelia Hrochote boli šťastní, že prestalo bojové besnenie. Ale smútok ešte neopúšťal srdcia všetkých obyvateľov. Veď 350 odvlečených chlapov do Nemecka sa ešte nevrátilo. Začali prichádzať zničení, vyhladnutí po dlhej namáhavej ceste až v júni. Ale všetci sa nevrátili. V Nemecku zahynuli piati občania. Vojna tragicky poznačila aj Hrochoť, ale bol mier, bola jar, zem čakala na zrno a pracovité ruky Hrochoťanov jej ho čo najrýchlejšie dávali.

Mgr. ANNA FÁBOVÁ

Moja Hrochoť

Hrochoť. To je dedina vzdušnou čiarou vzdialená od mojej rodnej Zvolenskej Slatiny (14.5.1927) len niekoľko kilometrov, za Hrochotskou Chochuľkou, kde som sa ja druhý raz narodil 7. novembra 1944.
V úmrtnej matrike obce Hrochoť vo zväzku III., strana 123, por. číslo 33 som bol zapísaný ako zomrelý dňa 7.11.1944. Príčina smrti bola uvedená - vykrvácal.

Po 15 rokoch som dostal od MNV Hrochoť oznámenie o zrušení zápisu v úmrtnej matrike zo dňa 2. novembra 1959. V zápise v matrike, ako sa dobre pamätám, zo dňa 22. októbra je napísané: „Zápis bol zrušený, lebo sa zistilo, že menovaný žije." (Presné znenie sa dá overiť/odfotografovať priamo v matrike). A tak teda mám úradne potvrdené, že žijem, napriek tomu, že mám aj upovedomenie o mojom úmrtí, ktoré dostal môj otec v tých ťažkých časoch.

Hrochoťania zrušili moju smrť. Citujem: „...zápis ...bol zrušený na základe Vášho listu a prešetrenia VB v Bratislave." Prečo až po 15 rokoch?

Pri 15. výročí SNP postavili dôstojný pomník padlým v SNP a všetkým v druhej svetovej vojne, na krásnom mieste na kopci pri evanjelickom kostole Andreja Sládkoviča, s menami na pamätnej tabuli. Medzi nimi aj meno: Ján Svetlík. Teraz je na jeho mieste vysekaný obdĺžnik (ale dĺžne tam ostali). V minulom roku som bol pri pomníku s celou rodinou. Spolu nás bolo 10. Vtedy som povedal: „Deti moje, keby to meno tu zostalo, Vás by nebolo!" Vždy, keď mám možnosť, s rodinou alebo sám sa chodím pokloniť pamiatke spolubojovníkov k pomníku aj ku hrobu Karola Matisa na cintoríne.

O zrušenie nápisu na pomníku a zápisu v matrike sa zaslúžil občan Hrochote, železničiar, ktorý pracoval v B. Bystrici na železničnej stanici. Keď uvidel moje meno, povedal: „Nerobte hlúposť, to je brat môjho náčelníka Martina Svetlíka a žije v Bratislave." Preto bolo prešetrenie VB a môj list na MNV.
Teda, chvalabohu, žijem a cítim sa tak trochu Hrochoťanom. Vtedy, v novembri 1944 som mal 17 a pol roka. Teraz, od mája som 70-ročný (nar. 14.5.1927, vysoko-školský učiteľ na Filozofickej fakulte UK - jazykovedec, teraz dôchodca a pracujem na Ústrednej rade Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave).

Za svoj život - za to, že som sa dožil týchto čias, potom, čo sa odohralo na Hrochoti 7. novembra 1944 nad ránom (medzi 6. a 7. hodinou), vďačím občanom Hrochote: gazdovi-bačovi Jánovi Mazúchovi-Fúčikovi, jeho manželke a dvom synom (ich mená neviem, viem o tom, že niektorý z nich sa prisťahoval do Zvolenskej Slatiny a už zomrel). Vďačím im za ochotu a obetavosť, s ktorou mi poskytli prvú pomoc a ochranu v hraničnej životnej situácii, keď som sa zúfalo snažil zachrániť a nemal som minimálnu nádej na prežitie. Ďalej Michalovi Vicanovi, jeho manželke a celej rodine, horárovi na Bátovej v Hrochotskej doline. Aj evakuovanej rodine Urbanovcov z Vígľašského zámku a jej slúžke Angele z Vígľaša, ktorá priniesla prvú zvesť o tom, že som asi na žive, môjmu ujcovi Ondrejovi Poljakovi, železničiarovi na Vígľašskej stanici.

Rodine Šantovej a Pieckovej z Ocovej a Zvolenskej Slatiny. A samozrejme, môjmu vtedy nešťastnému otcovi a bratovi, ktorí už na druhý deň ráno dostali Jóbovu zvesť o mojej smrti.

Patrí sa mi ešte spomenúť občanov Hrochote, s ktorými sme my, 7-členné partizánske družstvo, prišli do styku 6. novembra cez deň: vrchný strážmajster žandárskej stanice, odzbrojený Nemcami, nás informoval okolo obeda o situácii a varoval nás pred Nemcami, bývalý vládny komisár -hostinský Ján Sláva, ktorý nás cez deň nakŕmil a v noci, keď sme sa vracali do dediny, opäť nám dal chlieb a slaninu aj fľašu rumu a dal nás odšikovať svojmu synovi do domu p. Jána Šimku, k predsedovi RNV cez povstanie.J. Šimko s manželkou nás prichýlili na nocľah zo 6. na 7. novembra. Ráno nám navarili fliačky (šiflíky) so sladkou kapustou aj. Šimko nás vyprevadil cez stodolu do polí, ktorými sme mali prejsť okľukou, cez cestu na svahy Hrochotskej Chochuľky, medzi Sebedín a Zolnú, ako cieľ našej partizánskej bojovej akcie.

Aj staršiemu synovi Šimkovcov som vďačný za to, že upozornil na to, že žijem. Tým som bol „vzkriesený" po pätnástich rokoch.

Som vďačný všetkým občanom Hrochote, jej obecným funkcionárom terajším i bývalým, z ktorých mnohí už nie sú medzi živými, mládeži za starostlivosť o hrob Karola Matisa, partizána na cintoríne, aj za úctu a pamiatku na všetkých padlých, aj mojich spolubojovníkov.

Som rád, že v súvislosti s naším bojom s Nemcami pri cintoríne, nikto z občanov netrpel, že sa všetci zachovali statočne a čestne, keď nemeckí velitelia vyšetrovali, kto pomáhal partizánom.

Asi pred 20 rokmi som zistil, že o našom boji pri Hrochoti sa rozprávajú legendy. Nebolo nás viac ako 7 partizánov. Jeden z nás - Ján Debnár bol po vojne dokonca učiteľom v hrochotskej škole. Nebola to ani čata, ani rota, čo tam zviedla boj proti Nemcom. Bohužiaľ, traja partizáni – spolu-bojovníci tam padli. Ja som ako zázrakom prežil. Celý život na nich spomínam s bôľom.

Čo sa stalo? Prečo som bol zapísaný ja ako mŕtvy? V tom boji mi vypadli z vrecka doklady a na nich ležal zabitý náš guľometčík Karol Matis. Ja som sa odplazil z miesta boja po otvorenom poli, potom hore cestou, ďalej po oráčine na kopec a do údolia (neviem ako sa to tam volá). Cez údolie a potôčik som sa dostal k bratom Mazúchovcom, ktorí pásli ovce na rovinke. Tí mi z liesok urobili barly. Odviedli ma k rodičom na sálaš, kde nado mnou božekala ich mar a pritom mi ošetrila ranenú ľavú nohu. Prenocoval som dve noci v neďalekom senníku, aby som neohrozil baču a celú rodinu, keby ma u nich našli fašisti. Odtiaľ som sa vo štvrtok proti noci pustil na strastiplnú cestu k horárni na Bátovú - v snehu a daždi. Neviem, koľkokrát som spadol z horárskeho chodníka medzi skaly a namáhal sa ďalej. V piatok cez deň som nič netušiac dokrivkal k horárni Michala Vicena. Ten, keď ma uvidel takého zúboženého, od ľaku vypustil sekeru z ruky s otázkou: „Kde sa tu berieš, Janko? Veď tu sú všade Nemci!" A zdola od Ocovej zapískala za zákrutou mašinka. S výkrikom: „Nemci idú, čo bude s nami Bože môj!" Rýchlo ma ukryl do skladu s motykami. A čakal. Našťastie sa Nemci nezastavili, išli na Poľanu proti partizánom. Vtedy som pochopil, že je márna moja nádej, dostať sa k nášmu oddielu kpt. Vorobiova a k rote por. Dana Krajca.

Po ošetrení a po jedle som z horárne odišiel dolu do senníka pri ceste, k vysokej skale. Ukryl som sa v sene a čakal. Nevedel som, na čo. Veď situácia bola beznádejná. Takto som tam ležal zahrabaný, uzimený a ...čakal, s granátom v ruke. Ak prídu Nemci na seno, zlikvidujem sa sám. Lúčil som sa v duchu, aj nahlas so všetkými mojimi, s týmto svetom. Našťastie, moje stopy zapadli snehom. Na štvrtý, či piaty deň, hrkotal po ceste vozík. Nevidel som, kto ide -či naši, alebo Nemci. Pravou rukou som držal ručný granát, ľavou poistku s tým, že ho odpálim, lebo som sa nechcel dostať živý do rúk Nemcom. Nedá sa opísať, čo som prežíval v tie dni!

Zrazu sa vozík vrátil a zastal pri senníku. Ktosi sa driapal na seno ku mne. Granát som mal stále pripravený. A tu zrazu hlas horára: Janko, pod dolu! Máš tu otca!" Dolu hlavou som zletel do otcových rúk. Brat skoro omdlel pri pohľade na mňa, tetka plakala. (Horár ma takto oslovoval preto, lebo ma poznal. Keď sme chodili okolo horárne na prieskum, rozprávali sme sa spolu).

Vysvitlo, že medzičasom, čo som sa trápil v snehu a daždi ranený, až som došiel do horárne, moji doma už mali správu o mojej smrti, ktorú dostal môj druhý ujec Ján Poljak od hrochotského matrikára, sa môj otec vybral na cestu na požičanom vozíku s veľkou dekou. S tým, že ak ma nenájdu u horára, pôjdu ma vykopať z hrobu na Hrochoti a pochovajú ma doma.

Ale ma našli, vďaka všetkým, ktorých som spomenul na začiatku. Síce zúboženého a zavšivaveného, ale živého. Vďaka teda hrochotským občanom, horárovi aj slúžke. Na druhý deň ráno otec poďakoval horárovi a odviezol ma Hrochotskou dolinou, cez Očovú domov do Slatiny.

Keď som sa pýtal sesterníc, za kým majú smútok, dostal som odpoveď cez slzy a smiech: „Za tebou, ty...."

Ďakujem mojim rodákom, že ma nikto nevyzradil Nemcom, ani gardistom.