Náboženský život

Túžba ľudí po slove Božom a sviatostiach vyústila až do požiadavky mať svojho - hrochotského slova Božieho kazateľa. Takáto možnosť sa naskytla v časoch Tokolyho povstania, kedy si Hrochoťania vymohli povolenie pozvať si a mať svojho farára .Toto povolenie im vydal sám Tokoly dňa 9. novembra 1682. Prvým hrochotským farárom bol Juraj Satelitis, ktorý tu pôsobil 7 rokov, od roku 1683 do roku 1690.

Obecné a cirkevné sa v hrochotských dejinách prelína. Ako telo i duša patria k sebe, lebo keď duša odchádza z tela, prichádza smrť a len plač a smútok zostáva pozostalým, tak obec i cirkev patria k sebe. Tak tu v Hrochoti bolo a tak radostne môžem písať o tunajšom živote, o jeho radostiach i starostiach.

Ozaj sa dá pochvalne svedčiť o tomto vzťahu, veď už prvé riadky cirkevnej kroniky hovoria, že hoci asi pred 500 rokmi žilo v Hrochoti okolo 200 obyvateľov, bol tu už postavený aj „chrám Boží, sv. Martinovi zasvätený, v gotickom slohu stavaný s drevenou maľovanou povalou nad loďou a so starobylým oltárom, ktorý ale v roku 1783 zhorel". Ale občanom tu žijúcim slúžil vyše 300 rokov. Formoval prirodzeného človeka na dieťa Božie, túžiace po svojom nebeskom Otcovi. Dôkazom horlivosti a lásky k Bohu tu žijúceho človeka je aj superintendent (biskup ) Izák Abrahamides, rodák z Hrochote, ktorý sa stal jedným z troch biskupov na našom území po Žilinskej synode r. 1610.

V týchto dávnych časoch nemali ešte tu svojho kňaza, ale organizačne boli pričleňovaní raz k Čerínu, inokedy k Očovej, ba raz dokonca až k Hronseku. Ale cirkev svoju milovali a po slove Božom túžili, o čom svedčí ďalšia citácia z cirkevnej kroniky: „V zápisniciach zvolenského kontubernia udáva sa, že s novovyvoleným farárom čerínskym Danielom Grynacom dňa 2. júla 1599 v čas jeho úvodu do cirkve uzavreli smluvu, dľa ktorej čerenský farár tak ako prvej, aj budúcne vždy každú tretú nedeľu príde na Hrochoť služby Božie odbavovať. To sa asi riadne nestávalo, preto na zhromaždení bratstva 24. júna 1602 žiadali Hrochoťania, aby k ním čerenský farár častejšie prichádzal, než dosiaľ s kázňou i prisluho-vaním Večere Pánovej, a toto aby bolo pilne do zápisnice zaznačené a o tom im vydané písmo, pečaťou kontubernia opatrené a potvrdené. Bratstvo uzavrelo, že poneváč spravedlivú a užitočnú vec žiadajú, má im to byť z nasledujúcej generálnej kongregácie vydané."

Táto ich túžba po slove Božom a sviatostiach vyústila až do požiadavky mať svojho - hrochotského slova Božieho kazateľa. Takáto možnosť sa naskytla v časoch Tokolyho povstania, kedy si Hrochoťania vymohli povolenie pozvať si a mať svojho farára .Toto povolenie im vydal sám Tokoly dňa 9. novembra 1682. Prvým hrochotským farárom bol Juraj Satelitis, ktorý tu pôsobil 7 rokov, od roku 1683 do roku 1690. Faru vtedy ešte na Hrochoti nemali a nie je nikde zaznamenané, kde pán farár býval. Počet obyvateľov sa skoro zdvojnásobil a všetci boli evanjelici, hoci aj tu bola silná protireformácia. Hrochoťania však boli pevní vo svojom evanjelickom presvedčení a s Božou pomocou obstáli, nezradili svoju vieru ani pod hrozbou násilia, ani vtedy, keď ich cisárska moc organizačne pričlenila pod katolícku cirkev očovskú po potlačení Tokolyho povstania v roku 1690 a viac svojho evanjelického farára mať nemohli. Pomohlo im zasa Rákociho povstanie a tak si opäť povolali druhého evanjelického kňaza Eliáša Bubenku roku 1707. Ten tu bol len jeden rok, lebo aj Rákociho povstanie bolo potlačené. Ale aj bez svojho duchovného pastiera obstáli v protireformácii, lebo kronika vraví, že koncom 18. storočia bolo tu 574 evanjelikov a len 4 katolíci.

Na povolenie mať opäť svojho farára museli čakať do vydania tolerančného patentu r. 1781. Ale hneď potom drevený hrochotský kostol zhorel, nuž bolo treba sa postaraťnajprv o nový chrám Boží. Ale nebolo to jednoduché, lebo chudoba bola na dennom poriadku a ťažko sa dorábal každodenný chlieb. Duchovné hodnoty boli však silno vraštené v našom evanjelickom ľude. Najprv si postavili školu, veď 80 rokov nebol učiteľ ani farár na Hrochoti, od r. 1707 do r. 1787. Keď si školu postavili, cez týždeň chodievali do školy deti a v nedeľu sa schádzali v škole rodičia na služby Božie, ktoré im prichádzal slúžiť očovský evanjelický farár. Tak to bolo za 40 rokov.

Cirkevná kronika ďalej svedčí nasledovné : „Potom vystavila si (Hrochoť) r. 1830 terajší chrám Boží s vežou nákladom 6 tisíc zl. a roku 1835 sa osamostatnila. Chrám Boží je zasklepený. Vysvätený bol dňa 13- mája r. 1832. Fara stála na vyše materiálu a ručných i vozových prác 2630 zl.. Zvony mali dva, 10 a 5 centový, vežové hodiny a hromozvod opatrili si r. 1836. V čas vizitácie dňa 14. júna 1837 duší bolo 835, ale z dospelých nevedelo čítať 109, jednako i z tých mnohí vedeli nábožné piesne naspamäť. V celej cirkvi boli len 4 Biblie, 10 Nových zákonov a 36 Evanjelií. Už v čas vizitácie dňa 13. a 14. júna r.1873 bolo 20 Biblií, 27 Nových zákonov a každá rodina mala viac Tranociusov a modlitebných kníh, z ktorých domáce pobožnosti vykonávali. Za osamostatnenie svojej cirkvi od Očovej zadali prosbu Hrochoťania roku 1833, a tá bola na seniorálnom konvente dňa 23. júla pojednávaná. Seniorálny konvent vyslal na Hrochoť deputáciu, Štefana Huszágha a konseniora Jána Krtsméryho, ktorí mali vyšetriť, či budú v stave postaviť faru, vydržovať farára a ustáliť podmienky odtrhnutia sa od Ocovej. Na základe ich dobrozdania dovolili im dňa 15. marca 1835 osamostatniť sa". Tretím farárom hrochotským a zároveň prvým, ktorý už býval v postavenej fare pri kostole bol Michal Chudovský, pôsobiaci od r. 1835 do r. 1847. Bolo to pred 150 rokmi, keď si Hrochoťania pozvali za svojho štvrtého farára Andreja Braxatorisa, známeho pod pseudonymom Sládkovič, ktorý tu pôsobil 9 rokov a má na starej fare pamätnú tabuľu. Hrdí sme na to, že v našej obci pôsobila taká významná osobnosť. Je na mieste zacitovať tu jeho verše zo svetoznámej básne Marína slohy 265 a 266.

Vy, v dolinách stínov ešte žijúci,
Radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci.
Láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
Či srdce svoje sláve zasľúbiš,
Či vied ia zájme obloha,
Či sa národu svojmu zasvätíš,
Či v objem šíry ľudstva zaletíš,
Len zaľúb vo všetkom Boha!

Boh náš je láska, a láska jeho
V kráse sa svetu zjavila,
Jednom či v letku práska drobného,
Či v letoch duchov sa skryla,
Z večného toho čerpaj pokladu,
Vničom si dušu nezastav mladú,
Až slávu ducha rozvinieš:
Len tuž a horli v svätom zápalu,
Či z hlbín vzlietneš a či s Uralu,
K nebu sa predsa vyšinieš!

Touto citáciou nám pripomína, že nie sme len občania zeme, kde máme svoj domov, svoju lásku, svoju rodnú obec, ale vlasť naša, domov náš je tam, kde hviezdy svietia, kde nebies krása čaká nás, k Otcovi svetiel oči naše hľadia, po čase k Nemu vrátime sa zas.

Tú pravdu z nebies v našej obci, v našom chráme Božom, okrem spomínaných štyroch slova Božieho kazateľov a tu bývajúcich farárov zvestovali Božie pravdy ďalší jedenásti evanjelickí farári: Michal Jančo 1856-1903, najdlhšie tu pôsobiaci duchovný pastier. Gustáv Kusý 1904-1909. Ervín Králik 1910-1911. Mikuláš Paulíny 1911-1920. Ján Dianovský 1920-1923. Gustáv Štollmann 1924-1948. Alexander Vyletel 1949-1955. Ján Čullý 1956-1972. Vladimír Macalák 1973-1982. Ján Kostelný 1983-1990. Ján Soták 1992 - dodnes. Hrochoť teda mala 15 kazateľov slova Božieho.

Cirkev tu mala do roku 1930 cirkevnú školu a dovtedy 14 učiteľov. Prvým bol Martin Majerský 1688-1712. Posledným Pavel Fejér 1930-1939. Najdlhšie tu učili: Samuel Solc 1835-1884 a Emil Boháč 1884 -1925. Podľa cirkevnej kroniky „roku 1930 oddala cirkev školskú učebňu obci".

Nová fara so zborovou sieňou bola stavaná v rokoch 1972-1976 a je svedectvom, že ani v modernej dobe, ani v časoch pre cirkev nepriaznivých ľudia tu Pána Ježiša neopustili, ale i vtedy tunajší obyvatelia prejavili lásku k svojej cirkvi, veď ju postavili zo svojich milodarov a vlastnými rukami. Aj dnes cirkevný zbor je finančne sebestačný, lebo členovia cirkvi podporujú svoju cirkev.

Už som uviedol, že pred vyše 500 rokmi Hrochoť mala len 200 obyvateľov a toľko aj cirkevníkov. Najvyšší počet príslušníkov zboru bol zaznamenaný v roku 1945, keď k cirkvi evanjelickej sa hlásilo 1564 občanov. Aj o dvaďsať rokov neskoršie je uvedené v štatistike, že na Hrochoti je 1500 evanjelikov. Mnohé mladé rodiny odchádzali bývať do blízkych miest - Zvolena a Banskej Bystrice a tak v povojnových rokoch začal klesať počet hlásiacich sa k cirkevnému zboru až na dnešných 1125 z celkového počtu 1353 obyvateľov (k 31. decembru 1996). Snahou našej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je, aby každý občan sa priznával k Pánovi Ježišovi, lebo len On je Spasiteľ sveta a teda, aby každý občan patril do svätej cirkvi, ktorej hlavou je Pán Ježiš Kristus. Veď On sám povedal: Poďte ku mne všetci! Posledné polstoročie bolo pre svätú cirkev a jej pôsobenie medzi občanmi zložité. Štátne úrady sa snažili dostať cirkev na perifériu záujmov ľudí a jej pôsobenie na občanov oslabiť. Dnes sa veci naprávajú. Uvedomujeme si, že to bude dlhý proces, kým sa zahoja rany na živom organizme, akým obec a cirkev je. Zdraviu prospieva harmónia medzi telom a dušou, nie potláčanie jedného alebo druhého. Azda, aj táto publikácia sa snaží uskutočniť harmóniu obecného i cirkevného. Nuž, vari každému z nás sa treba učiť uskutočňovať Ježišovu požiadavku: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu! Dokážeme nájsť v sebe silu uskutočniť to? Pán Boh nám v tom pomáhaj!

Hrochoťské zvony

Po ničivom požiari v apríli 1783 ostala Hrochoť celý jeden rok bez zvonov. Nijaký hlahol nezvolával obyvateľov na služby Božie ani neoznamoval iné smutné či radostné udalosti. Roku 1784 dostala obec konečne nový zvon, ktorý vyšiel z banskobystrickej zvonolejárskej dielne Zuzany Preisovej. Hrochoťania naň zozbierali 180 zlatých, pričom gazdovia dávali po 2 zlaté a želiari (,,komorníci") po 5 grošov. Použila sa aj časť zvonoviny pretavenej v požiari, ako aj stará kotlová med. Nový zvon vážil 7 centov a 8 funtov, t. j. cca 390 kg. Od leta 1790 sa nad Hrochoťou rozliehalo veselšie a mocnejšie vyzváňanie. Pribudol im totiž ďalší menší zvon s hmotnosťou 2 centy 74 funtov, zhruba 150 kg. Bol opatrený menom svojho výrobcu Jána Juraja Knoblocha, príslušníka známej a dávnej banskobystrickej zvonolejárskej dynastie. A keďže hrochotský kostol mal pôvodne tri zvony, roku 1806 sa predstavitelia obce postarali aj o náhradu toho posledného. Vd'aka zvonolejárovi z Banskej Bystrice Františkovi Litmannovi dostala Hrochoť na Kvetnú nedeľu toho istého roku nový zvon, ktorý vážil približne 4 centy, t. j. asi 220 kg. Všetky tieto tri zvony sa rozozvučali aj v ono letné ráno r. 1847, keď hrochotská fara vítala svojho nového správcu a slovenského barda Andreja Braxatorisa-Sládkoviča.