Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Hrochoť
ObecHrochoť

Z novovekých dejín (1526-1848)

Bitka na moháčskom poli (pri južných hraniciach dnešného Maďarska) 9. augusta 1526, v ktorej sa stretli nejednotné vojská uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského a útočné turecké vojská sultána Solimana predstavuje významný medzník v slovenských dejinách vo viacerých súvislostiach a všeobecne sa uznáva ako hranica nového veku v strednej Európe. Porážka uhorského kráľa otvorila skoro na dve storočia Turkom brány do stredu Európy a definitívne, aj keď neskoro, ukázala jej súdobým vládcom čo expanzívna politika relatívne vzdialeného Turecka môže znamenať pre vývoj európskych monarchií. Nejednotnosť a krátkozraká politika uhorskej šľachty tiež umožnila príchod Habsburgovcov na uhorský trón a vytvorenie mnohonárodnostného feudálneho štátu, v ktorom Slováci žili do roku 1918.

Pre Hrochoť, ktorá bola jednou z poddanských obcí vígľašského panstva, tento rok tiež znamená začiatok procesu významných zmien a nepokojov, ktoré sa skončili až na začiatku 18. storočia. Vígľašské panstvo, a teda i Hrochoť, od dávna patrila ku kráľovskému majetku. Napriek tomu, že ho viac razy zálohovali cudzím, či uhorským šľachticom, na rozdiel od iných panstiev, podržali si ho uhorskí králi vo vlastnej správe. Nesporne dôvodom tejto skutočnosti bolo prírodné bohatstvo a krása tohto kraja, ale i mnohostranné ľudské kvality jeho obyvateľstva, ktoré územie tohto panstva po stáročia dotvárali a kultivovali.

V dvadsiatych rokoch 16. stor. vígľašské panstvo patrilo kráľovnej Márii Habsburgskej, manželke Vladislava II., ktorý jej ho daroval ako veno. Kráľovskí úradníci a hospodárski správcovia, často ľudia cudzieho pôvodu, nie vždy rešpektovali slobody a mimoriadne postavenie „kráľovských hájnikov a poľovníkov" z Hrochote, ktoré boli spísomnené v obci starostlivo ochraňovanej privilegiálnej listine kráľa Mateja Korvína z roku 1464. Pri každej zmene na kráľovskom stolci ponáhľali sa Hrochoťa-nia dať si znovu potvrdiť tieto výsady, pretože noví a noví úradníci ich neboli ochotní rešpektovať. Osobitné postavenie väčšiny obyvateľov Hrochote v praxi znamenalo, že sa od nich nemalo požadovať plnenie tradičných uhorských poddanských povinností ako bolo odvádzanie peňažných a naturálnych dávok, ale najmä robotovanie na panských poliach. Hlavnou povinnosťou Hrochoťanov bola ochrana a udržiavanie bohatstva lesov tohto panstva a najmä užitočných stavov početných druhov zveriny a prirodzene služby pri častých poľovačkách, ktoré tvorili významnú časť protokolu stredovekého kráľovského dvora. Osobitné služby obyvateľov Hrochote sa tiež týkali služieb okolo života na centrálnom mieste tohto panstva na Vígľašskom hrade, ktorý bol permanentne sídlom správy tohto panstva, ale samozrejme aj dôstojným príležitostným sídlom kráľa, kráľovnej a ich sprievodov. Toto postavenie Hrochoťanov, po stáročia odovzdávanie si skúseností a spôsob života v ich rodinách vypestovali v nich osobitné vlastnosti a najmä vedomie istého druhu slobody, ktoré sa u obyvateľov iných poddanských dedín nevyvinulo. Skúsenosti s prácou v lesoch, obratnosť pri love rôznych druhov zveri, ale i dôstojnosť správania sa pri priamych osobných kontaktoch s kráľom a inými príslušníkmi privilegovaných stavov vytvárali vlastnosti pre poddanský stav neobvyklé, ale súčasne im prirodzené. Táto prirodzená hrdosť, dôstojnosť a relatívny pocit slobody Hrochoťanov bol iste tým fenoménom, ktorý priťahoval umelcov rôznych druhov a ktorí mali ambíciu ho umelecky stvárniť. Súčasne práve tieto vlastnosti sú príčinou prudkých konfliktov, keď sa Hrochoť spolu s celým vígľašským panstvom dostáva po roku 1636 do feudálneho područia šľachtickým zemepánom.

Ešte skôr ako sa tieto konflikty pri pokusoch o väčšie znevolnenie Hrochoťanov nastolili a dostávali aj svoje stvárnenie v súdobých písomnostiach, prežívala táto obec v druhej polovici 16. stor. útrapy, ktoré prinášali vpády tureckých vojsk na územie vígľašského panstva. Najhoršie postihlo obec pustošenie tureckých vojsk v roku 1584, keď veľa jej obyvateľov odvliekli do zajatia a vypálili mnoho ich obydlí.

Tak isto vojenské zápasy medzi odporcami Habsburgovcov na uhorskom tróne a cisárskymi vojskami prinášali po celé 17. storočie obyvateľom Hrochote a celého vígľašského panstva iba nepokoj a biedu. Navyše majitelia tohto panstva ho už nevyužívali ako miesto pokoja a príjemného pobývania, ale ho spravovali menovaní šľachtickí správcovia, ktorí v zhode s celouhorským trendom mali iné predstavy o využívaní jeho bohatstva a ľudských kapacít. Tak sa tradičné povinnosti Hrochoťanov stávali nepotrebnými a súdobí správcovia začali obmedzovať ich slobody, ba požadovať nebývalé povinnosti. Je veľmi pravdepodobné, že práve v tomto období sa začínajú Hrochoťania viac ako doteraz venovať práci na poliach a pri získavaní a kultivovaní pôdy. Svojich výsad, ako to dokladajú súdobé pramene sa však nevzdávali, hrdo o ne bojovali, aj keď často nevedeli dostatočne argumentovať a vzdorovať dobovej administratíve (panské súdy, župné úrady), ktorá ich sťažnosti prerokovávala.

Súpis dedín panstva Vígľaš z roku 1663

Súpis dedín panstva Vígľaš z roku 1663

K zásadnej zmene v živote Hrochote smerom k znevoľneniu dochádza, keď v roku I636 Ferdinand II. daroval vígľašské panstvo krajinskému sudcovi Ladislavovi Čákimu. Od tohto času sa Hrochoťania, dovtedy nazývaní „libertini" - teda slobodníci, stali poddanými šľachtického feudálneho pána a stratili bezprostrednú ochranu svojich výsad kráľovským majestátom, ktoré mu dlhé stáročia patrili. V historických písomnostiach možno pozorovať, ako prestal byť Vígľaš kráľovským majetkom, tak sa od neho a od obcí k nemu patriacich vzďaľovala kráľovská spravodlivosť a veľkorysosť.

Napokon aj život v nepokojnom 17. storočí sa už nemohol zrovnávať s často ospevovanými idylickými časmi kráľa Mateja, kedy boli v kráľovskom privilégiu spísomnené slobody Hrochoťanom.

V tomto období bol od Hrochoťanov násilne vyberaný census, teda peňažná dávka, o čom pred tým nikto nechyroval. Obec Hrochotská si preto objednala v roku 1637 u zvolenského podžupana Štefana Asgutiho rozsiahle prešetrenie celej záležitosti. Dňa 13. septembra uskutočnili traja župní hodnostári výsluch celého radu svedkov z Hrochote a okolitých dedín. Svedectvá listín takto dopĺňali výpovede pamätníkov, medzi ktorými bol aj storočný Ján Čendl. Všetci zhodne potvrdili, že Hrochoťania census nikdy neplatili. Iba raz ho násilne od nich vymohol cisársky vyberač daní Gašpar Radel. Sedria zvolenskej župy mohla iba potvrdiť dávne privilégiá Hrochoťanov a ich oslobodenie od peňažných dávok a robotných povinností na panských poliach.

Časom došlo v rodine Cákiovcov, majiteľov vígľašského panstva, k novému majetkovoprávnemu vysporiadaniu, čo sa okrem iného prejavilo aj v rozdelení Hrochote medzi Pavla a Ladislava Čákiho. Z roku 1663 sa zachoval urbár, podľa ktorého každému pripadol rovnaký počet hrochotských slobodníckych usadlostí (po 24) i želiarskych domov (po 5).

Je cenné, že z tohto urbára poznáme aj mená hláv hrochotských rodín. Richtárom bol Martin Šávol a ostatní sa nazývali Demian, Šarban, Rusnák, Kľačko, Baláž, Šimko, Špringel, Kulandra, Packo, Fuk, Turčok, Škamla, Korytár, Pecho, Vrabec, Šuvák, Mazuch, Pastorok, Remeselník, Dorotoviech, Urviš, Balcoviech, Poničan, Lopúch, Blažko, Lubietovský, Sivák, Ambruš, Považanec, Hrkút. Keďže v tom čase sa nevyhotovovali úplné súpisy obyvateľov a evidovali sa iba hlavy rodín na sedliackych usadlostiach môžeme predpokladať, že Hrochoť mala v roku 1670 okolo 300 obyvateľov.

Čákiovci a ich úradníci síce označovali Hrochoťanov ako slobodníkov a teda nepožadovali od nich peňažné dávky, dávky z obilia a robotné povinnosti na panských poliach, ale naďalej od nich vyžadovali strá-ženie lesov a zveri a za to, že už neslúžili v hradnej stráži vyplácali túto službu dva razy ročne po 20 zlatých. Škála služieb Hrochoťanov pre vrchnosť sa postupne menila, či skôr rozširovala. K stráženiu lesov pribudla napríklad povinnosť strážiť drevo určené na splav po Hrone. K pravidelným obchôdzkam po chotári panstva sa pridalo nariadenie opravovať chotárne medze. Nehovoriac už o rôznych prácach na hrade ako čistenie dvora, stráženie väzňov, odvoz odsúdených do župných väzení, furmanka s vínom pre hradnú pivnicu a pod. Z naturálií bolo ich povinnosťou odovzdať predpísaný počet koží z medveďov, líšok, zajacov a vlkov. Cirkvi už tradične Hrochoťania neodvádzali svoj desiatok z obilia ako to bolo v iných krajoch, ale dávali desiatu časť z oviec (mladých baránkov) a desiatu časť z medu chovaných včiel.

V roku 1690 dochádza k významnej zmene v majetkovoprávnej držbe vígľašského panstva, ktoré kúpila kniežacia vetva rodu Esterháziovcov, z ktorej pochádzalo niekoľko uhorských palatínov - prvých štátnych úradníkov pre túto časť Habsburgskej monarchie. Esterháziovci boli zemepánmi na tomto feudálnom panstve nasledujúcich 180 rokov (až do roku 1870) a najmä v 18. storočí tu vybudovali na svoju dobu úspešnú hospodársku sústavu.

Hneď na začiatku 18. storočia presnejšie v roku 1702 prepukol spor medzi Hrocho-ťanmi a Očovanmi pre pasenie dobytka. Vliekol sa celé desaťročia. Hoci sa hrochotský richtár v r. 1720 zaslúžil o jeho vyriešenie v prospech svojej obce, Očovania sa ešte dlho potom (napr. 1729) nedokázali zmieriť s tým, že pastieri z Hrochote môžu pásť svoje stáda aj v Brezničkách, Za Očovskou, na Malej i Veľkej Lipine a v Bugárovom.

Esterháziovskí úradníci vyhotovili v roku 1722 nový urbár, ktorý veľmi presne špecifikoval práva a povinnosti obyvateľov Hrochote. Z urbára znova poznávame aj mená hláv hrochotských rodín, ktoré sú skoro bezo zmeny také isté ako v čase Čákiovského zemepanstva. Richtárom bol Juraj Mazúch a je pozoruhodné, že nebol najbohatším obyvateľom obce, ale zrejme požíval jej dôveru pre iné svoje kvality. Veď ako je známe na našom území si za feudalizmu volila richtára celá obec relatívne demokraticky. Dialo sa tak začiatkom novem-bra v prítomnosti zemepanských úradníkov a muži - hlavy rodín volili z troch panstvom schválených kandidátov. V obci bolo 24 sedliackych usadlostí (k sedliackej usadlosti patril dom, intravilánna záhrada a podľa spôsobu obrábania v trojpoľnom systéme extravilánna pôda v troch honoch - oziminy, jariny a úhor) a 2 želiarske domy, kde žili miestni remeselníci. Desať sedliackych usadlostí bolo opustených, čo zodpovedá následkom celokrajinského moru, ktorý zúril na Slovensku v rokoch 1711-1715- Aj z jazykového hľadiska je zaujímavé, ako sú v urbári pomenované opustené usadlosti: Beňovské, Vrabcovskuo, Pavlovskuo, Horniakovskuo, Urbišovskuo, Bančovskuo, So-púchovskuo, Balážovskuo, Korytáro-vskuo a Martina Mazúcha.

Skoro na každej usadlosti okrem sedliackej rodiny boli aj tzv. hospes - teda hostia -iná rodina, ktorá pomáhala hospodáriť na nej. Naznačuje to tiež, že pôvodný charakter života Hrochoťanov - strážcov lesov a poľovníkov - sa menil na hospodárov na pôde. Je tiež zaujímavé, že urbár z r. 1722 eviduje neobvykle aj deti (chlapcov aj dievčatá do 12 roka veku). Zrejme sa panstvo zaujímalo o možný demografický vývoj obce a rozvoj pracovných síl v najbližšej budúcnosti. V Hrochoti však v tomto roku bolo iba 11 detí, čo bolo na Slovensku nebývalým javom, ale súviselo s predchádzajúcim morom. Urbár tiež uvádza, že v roku 1722 bolo v Hrochoti 19 koňov, 44 volov, 32 kráv, 8 teliat, 465 oviec a kôz.

Snahám o rozšírenie Hrochotského chotára klčovaním lesov a so súhlasom zemepána zodpovedá relatívne veľké množstvo mimousadlostnej pôdy, ktorú urbár eviduje samostatne. Spolu obrábanej pôdy bolo v hrochotskom chotári pre 132,5 bratislavských meríc obilia (jedna bratislavská meri-ca je plocha pre vysiatie 62,5 1 obilia, dve bratislavské merice = 1 uhorské jutro = 1200 štvorcových siah = 0,43 hektára). Ku každej usadlosti patrila lúka: k väčšine o rozsahu 1 falcastra - teda rozlohy, ktorú pokosí jeden kosec za deň.

Aj esterháziovskí hospodárski úradníci zostavujúci urbár z roku 1722 konštatujú, že Hrochoťania majú od predchádzajúcich uhorských panovníkov vždy znovu potvrdzované privilégia, že nemusia robotovať na zemepanských poliach a platiť peňažný cenzus. Povinní sú však i teraz konať práce okolo hradu Vígľaš, najmä ho čistiť a opravovať. Ďalšou ich povinnosťou je prepravovať písomnosti (teda úradnú korešpondenciu) z tohto hradu podľa pokynov jeho úradníkov do bližších či vzdialenejších miest. V čase potreby sú povinní poslúžiť pri jeho obrane zbraňami, alebo sa z tejto povinnosti môžu vykúpiť 16 rímskymi zlatými. Medzi ich povinnosti patrí tiež pomáhať pri panskej kuchyni, najmä pri príležitosti svadieb, krstov a iných slávností na hrade. Povinnosti strážiť les a organizovať panské poľovačky boli značne zregulované, veď ich Hrochoťania mali plniť iba podľa príkazov panských zamestnancov v už zorganizovanej lesnej správe.

Významné sú povinnosti Hrochoťanov v naturálnych dávkach. Panstvu musí celá obec ročne odovzdať 60 jariabkov, 6 danielov, 20 zajacov, 3 kože z medveďov a 12 koží z vlkov. Súčasne bolo presne stanovené, že v prípade nesplnenia týchto dávok majú zaplatiť 65 zlatých a 50 denárov.

Znovu formulovanou povinnosťou obyvateľov Hrochote bola starosť o hranice panstva. Každoročne ich majú dva razy (okolo sviatku sv. Juraja a sviatku sv. Michala) obísť, hraničné znaky prekontrolovať, poškodené znovu vystaviť a upevniť (boli to charakteristicky navŕšené kopy kamenia).

Podľa urbára sa Hrochoťanom dovoľuje z panských lesov dostať drevo na kúrenie prípadne na stavbu domov, ale už pod prísnym dozorom zemepanských úradníkov. Zakázané lesy pre Hrochoťanov sú v dieloch Dubové, Za Beňovu a Hrádok v dĺžke asi polovice míle, ktoré sú určené na zemepanskú „glandináciu" - zbieranie žaluďov, ktoré tvorili významnú zložku poľnohospo-dárskeho krmiva.

Do roku 1725 sa Hrochoťanom dovoľuje postaviť nový mlyn a po dvoch rokoch jeho fungovania sa predpisuje za jeho používanie ročný finančný poplatok. Z obecnej pálenke sú Hrochoťania povinní ročne doviesť tri várky pálenky na hrad. V obecnej krčme môžu šenkovať iba pálenku od Michala do Juraja a zakázané majú predávať víno. Nevedno, kedy si obec zriadila pivovar. Záznamy z rokov 1775 a 1787 hovoria iba o jeho rozsiahlych opravách či dokonca o znovupostavení.

Cirkevný desiatok z obilia Hrochoťania tradične odovzdávajú iba z oviec a včiel. Už od roku 1637 má vyberanie tohto desiatku v nájme Banskobystrická komora a tá sa stará aj o jeho fyzické vybranie a odvedenie metropolitnému arcibiskupovi.

Urbár ako dokument patronátneho práva konštatuje, že v obci je kostol murovanej konštrukcie, ktorý má iba provizórny výklenok sanktuária a drevený oltár na stĺpikoch.

Kostol nemá žiaden majetok, ale podľa rozhodnutia vrchného zemepanského úradníka dostáva od obyvateľov desiatu čiastku z mimousadlostnej pôdy a na dieli nazývanom Na monerári si môže farár vy-siať obilie. Budova fary v obci je drevená a pozostáva z „bielej izby", kuchynského átria a z izby pre služobníctvo (familiae cubiculo). Fare patrí táto pôda: Na Brezinách, 3 brat. merice, Na Močarinách 2 brat. merice a Na Vápenici - novovyklčovaná pôda 2 brat. merice. Farárovi Hrochoťania, ale aj obyvatelia Čeriny a Čačiny platia tzv. štólu. Hrochotská fara je však kvalifikovaná ako filiálka očovskej fary.

Škola v obci nemá žiaden pozemok ani budovu, ale učiteľ, ktorý je súčasne i organistom, z láskavosti farára býva na fare. Učiteľovi obyvatelia Hrochote spolu dávajú 3,5 brat. merice jačmeňa ä každý sedliak samostatne v čase žatvy jeden snop jačmeňa, alebo ovsa. Ako dokladajú archívne pramene 18. storočie je relatívne úspešným obdobím v rozvoji obce. Dejiny Hrochote však z jeho konca poznajú aj jeden čierny dátum. Viaže sa k rozsiahlemu požiaru, ktorý túto obec zachvátil 14. apríla 1783. Plamene sa šírili od Maca Škemlu a od potôčka tečúceho do dediny a potom z druhej strany od Ondreja Foltányho až po samý horný koniec. Ušetrených ostalo iba niekoľko domov na dolnom konci. Oheň zničil temer všetky obydlia a stavby. Na popol boli obrátené i kostol, fara, škola, ako i komôrky pri cintoríne, naplnené šatstvom, obilím a inými potrebnými vecami. Poškodená bola aj spomínaná pálenica. Žiara plameňov taktiež navždy umlčala srdcia troch chrámových zvonov. Jedným z následkov tejto živelnej pohromy bol spor na panskom súde Mikuláša Esterháziho s obcou o nútenú výstavbu murovaných do-mov, ktorý sa vliekol celé tri roky. V roku 1786 vyšiel knižne v Bratislave„Zemepisno-historický a hospodársky lexikón Uhorska" od Jána Mateja Korabinského. Pri hesle HROCHOT sa uvádza, že ide o slovenskú obec niekdajších kráľovských poľovníkov, vzdialenú asi poldruha míle cesty od Zvolena. Ďalej sa poznamenáva, že jej obyvatelia si dodnes uchovali krásnu a obdivuhodnú slobodnícku listinu (Freiheitsbriefe). Skutočne, v tom čase mali Hrochoťania zachovanú nielen potvr-dzovaciu. listinu Rudolfa II. z roku 1603, ale ešte aj potvrdzovaciu listinu Vladislava II. z roku 1494. V tom istom roku ako vyšiel Korabinského lexikón iné pramene dokladajú veľkú neúrodu. Veľa kusov dobytka uhynulo hladom. Na kone zase padla prašina, a preto nebolo možné chodiť na furmanky. Na dovŕšenie všetkého medzi rožným statkom prepukol mor („dúl"), ktorému padlo za obeť 70 zvierat, poväčšine kráv. S rokom 1786 sa spája aj vymeriavanie ornej pôdy, lúk a lesov v obecnom chotári, ktoré nariadil cisár Jozef II. Pre tieto práce bola zriadená osemčlenná komisia z miestnych obyvateľov na čele s richtárom Jánom Mičovským a zaviazaná prísahou s hodnoverným výsledkom.

V roku 1787 sa uskutočnilo prvé generálne sčítanie obyvateľstva krajín svätoštefanskej uhorskej koruny. Hrochoť ako obec patriaca pod vígľašské hradné panstvo, ktoré vlastnil Mikuláš Esterházi, mala vtedy 572 obyvateľov. Z toho 291 bolo mužského a 281 ženského pohlavia. Obec predstavovalo 95 rodín žijúcich v 54 domoch. Všetci obyvatelia patrili do poddanského stavu a dvaja sa dali zapísať ako zemania.

Hoci tolerančný patent o zrovnoprávnení všetkých kresťanských vierovyznaní bol vydaný cisárom Jozefom II. ešte v r. 1781, obci hrochotskej sa dlho nepodarilo vyhľadať si vlastného evanjelického farára. Kým Hrochoť nezachvátil spomínaný požiar, pôsobil tu katolícky učiteľ, ktorý sa však do vypálenej školy nevrátil. Až na jar 1788 podarilo sa predstaviteľom obce za pomoci Zvolenského bratstva dosiahnuť voľbu a menovanie rechtora budúcej evanjelickej školy hrochotskej. Bol ním Jakub Komiathy, rodák z Banskej Bystrice, absolvent bratislavského lýcea, pôsobiaci v tom čase v Banskej Štiavnici. Privítali ho 20. mája a ubytovali ho provizórne u miestneho kostolníka a debnárskeho majstra Jána Štubnányho. Ešte v júni sa za veľmi ťažkých podmienok (počas kosby a žatvy) a z obecných nákladov začalo so stavbou školy s bytom rechtora. Na deň sv. Martina, teda 11. novembra toho istého roku sa prvý pán rechtor presťahoval do novej školy i príbytku.

Z konca 18. storočia v doznievajúcom feudálnom systéme poznáme ešte jeden sú-pis, ktorý podrobne informuje o osídlení obce Hrochoť. Tento súpis z r. 1795 eviduje 60 domov, v ktorých žilo do 600 obyvateľov. Popri tradičných hrochotských menách sa tu vyskytujú aj nové ako Mikuláš, Turčan, Debnár, Homola, Valach, Varecha, Kubáni, Cigán, Misian, Hadega, Kučerka, Sláva, Potančok, Letrich, Pohanka, Lupták, Štubian, Hudec-Pilar, Vyboch, Paulenda, Šulaj, Ozan, Nosáľ, Lievaj a Ondrejko. Tradičné mená dostávali prídomky ako Korenčok, Garbiar, Čiló, Gábriš a pod. Podľa tohto súpisu vieme, v ktorom dome býval richtár Martin Mazuch, kde bola evanjelická škola, že Martin Potančok bol obecný pastier, Ján Krušlik obecný, kováč a že miestnu krčmu už drží panstvo.

Obec

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Úradné hodiny

PONDELOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
UTOROK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
STREDA
07:00 - 12:00    13:00 - 16:00
ŠTVRTOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
PIATOK
08:00 - 12:00    13:00 - 13:30

Kalendár

Počasie

dnes, streda 29. 5. 2024
mierny dážď 24 °C 11 °C
mierny dážď, slabý severný vietor
vietorS, 2.43m/s
tlak1013hPa
vlhkosť55%
zrážky5.8mm

Exporty do RSS

RSS 0.91 RSS 1.0 RSS 2.0 Atom 1.0

Virtuálny cintorín

Virtuálny cintorín

Smútočné oznamy

Parte

Naždy nás opustili

 

 

 

 

Kroniky obce

Kronika

E-služby DCOM

E-sluzby

Mohlo by Vás zaujímať


hore