Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Hrochoť
ObecHrochoť

Andrej Braxatoris Sládkovič

Vlastný životopis napísaný v deň ordinácie za kňaza

Prvé svetlo sveta som uzrel v Krupine dňa 30.marca 1820 ako deviate dieťa Ondreja, rechtora evanjelickej školy A.V., učiteľa miešanej školy , a matky Terézie rodenej Bartholomeidesovej. Základnému vzdelaniu ma priučil najprv Štefan Kaunicz, potom v druhej triede týchto škôl môj otec a napokon v tretej triede Štefan Gašparík. Odtiaľ ako desať ročný chlapec som odišiel do dediny Peröcsény naučiť sa maďarskú reč. Pobudol som tam jeden rok v študijných začiatkoch na piaristickom gymnáziu a zároveň v tom istom roku konfirmovaný v náuke evanjelickej cirkvi odišiel som na evanjelické banskoštiavnické lýceum. Tam za pôsobenia Burghadta, Kossaniho, Rojku, Boilemana a Lichrada osem rokov som sa venoval štúdiu teologickému, filozofickému, filologickému, historickému a prírodných vied; upriamil som si ducha predovšetkým na náboženské veci, a súc vedený a podporovaný štipendiom Jána Rotha, napokon som chodiť na teologické prednášky Bolemanna a Šimku na evanjelickom bratislavskom lýceu roky a súčasne takmer s nenásytným záujmom som navštevoval Štúrove historické a filologické prednášky týkajúce sa Slovenského národa, ktorý som sa od útleho detstva naučil milovať ako národ, z ktorého pochádzam. Napokon keď som takto strávil dva roky a vykonal obvyklé rigorózne skúšky kandidátov teológie v Bratislave a Banskej Štiavnici, prijal som na jeden rok zamestnanie vychovávateľa v rodine kováča Ondreja Lukáča v Hodruši. Odtiaľ ako je zvykom, odišiel som za hranice do Nemecka, venoval som sa po celý rok teologicko-filozofickým štúdiám na univerzite v Saskej Halle. Nato vrátil som sa z vlastnej vôle do otcovského domu, aj keď sa moje túžby v každom ohľade nesplnili. Po tomto návrate, zdržiac sa sotva mesiac po boku milovaného otca a príbuzných, zastával som službu súkromného učiteľa, ktorú mi vo svojom dome až do mesiaca júna 1847 poskytol Peter Bezegh, pán z Hájnik, a napokon, keď so ešte v mesiaci októbri predošlého roku absolvoval rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova božieho, evanjelická cirkev v Hrochoti ma riadne vyvolila, povolala a ustanovila dňa 9.júna tohto roku 1847.

Andrej Sládkovič

Andrej Sládkovič

Na deväť rokov zviazal svoj život s Hrochoťou veľký štúrovský básnik, autor Maríny a Detvana: Andrej Braxatoris-Sládkovič. Roky 1847-1856 sú vymedzené predovšetkým jeho pôsobením v obci v postavení evanjelického kňaza, no tu sa začal rozvíjať aj jeho rodinný život i osvetová práca medzi ľudom.

Andrej Sládkovič sa narodil 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme zo sedemnástich detí učiteľa a kantora Ondreja Braxatorisa. Prvé vzdelanie prijímal od otca, neskôr v štúdiu pokračoval na piaristickom gymnáziu v Krupine a od roku 1832 na lýceu v Banskej Štiavnici. Po šiestich rokoch Štú-dium prerušil pre nedostatok finančných prostriedkov (jeden rok sa živil ako po-mocný učiteľ v Ladzanoch). Po návrate do Banskej Štiavnice si vylepšoval materiálne možnosti aj dávaním súkromných hodín v meštianskych rodinách, popri iných aj v rodine Pavla Pišla. Tam sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou neskoršej básnickej skladby Marína. Nasledovali roky štúdia na lýceu v Bratislave (1840-42) i na univerzite v nemeckom Halle (1843-44). Po návrate na Slovensko pracoval tri roky ako vychovávateľ v zámožnej rodine Petra Bezegha v Rybároch.

S literárnou tvorbou začal ako študent na bratislavskom lýceu. Prvé básne s vlasteneckou orientáciou vyšli v almanachu Nit-ra (1842), pokračoval v intenciách štúrovského romantického programu rozsiahlou filozoficko-reflexívnou básňou Sôvety v rodine Dušanovej (knižne vyšla až v roku 186i). Sklamanie z rozchodu s Máriou Pišlovou pretavil vo svojom srdci i duši v rozsiahlej básnickej kompozícii Marína, ktorá sa zrodila práve v prostredí kaštieľa v Rybároch. Intímna lyrika uvedenej skladby „rozčerila" názorovú hladinu medzi rovesníkmi, ktorí osobné city nepokladali za vhodné prezentovať na verejnosti. Napriek tomu medzi mládežou rýchlo získala priaznivcov a nadšencov a po vydaní v Pešti roku 1846 sa jej dostalo uznania. Vzápätí sa pustil do tvorby ďalšej veľkej lyricko-epickej básnickej skladby Detvan, v ktorej popri dejovej línii ľudového hrdinu podal obraz aktuálnych dobových myšlienok pri vytváraní nových spoločenských vzťahov.

A práve vtedy, keď mal Detvana v podstate spracovaného, prišla ponuka - 23. mája 1847 bol vyvolený za farára v Hrochoti. Stalo sa tak po odchode jeho predchodcu Michala Chudovského. Andrej Sládkovič bol vhodný kandidát, mal už totiž za sebou rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova Božieho (október 1846). Doslovné znenie zápisu z archívnej knihy hrochotského ev. a. v. cirkevného zboru má nasledovnú podobu: „Zápis konventu držaného v Nedeli svätodušní, t. j. dne 23-ho Máje 1847. Z predešlého zápisu vysvitá, že dosavádňí knéz Cirkve naši Evanjelické Hrochoťské p. Michal Chudovszky úrad svúj zložil dne 18-ho Apríle tohoto béžícího 1847 roku: následkem tohoto uprázdnení stolice knežské po skúsení více od Vel. Senioratu poručených Úradu knéžskeho kandidátu v místním konvenťe tomto za radného kňeze Cirkve naši Evanjelické Hrochoťské p. On-drej Braxatoris, Úradu knežského kandidát jednohlasné vyvolen jest."

Na kňazský stav bol vysvätený 9. júna 1847 Jánom Seberínym v Banskej Štiavnici. Svojho úradu sa hneď ujal, ale v jeho počiatkoch urobil aj závažné osobné rozhodnutie - v čase pôsobenia v Rybároch sa totiž zoznámil s dcérou panského úradníka v Hronseku Antóniou Júliou Sekovičovou.

Zo svojho nového pôsobiska v Hrochoti jej napísal niekoľko ľúbostných listov, napríklad v tom zo 14. augusta takto popisuje stav svojej duše:

„Drahá moja!
Nešťastlivý bol môj posledný odchod z Garanseku. Nie preto, že som sa trochu, nemysliac na cestu, zatáral, ale preto, že od teba vždy dial som musel, a čo by to nebolo v sobotu bývalo, bol by som vstave býval naspak sa obrátiť. Ale darmo: keď som sa už raz tejto kochulkovskej neveste oddal, musel som sa do jej náručia ponáhľať. Pravda, bol som jej verný, celý týždeň, ale aj nepokojný a smutný tak, že by ma na dva razy nebol zobral. Teraz sa mi trošku duša vyjasnila preto, že aspoň písať idem Tebe, radosť moja, a preto, že na druhý tento týždeň zase budem mať to šťastie, a Pán Boh od skazy zachráni, nad Hronom mojím a v blízkosti mojej milokrásnej sa tešiť. Myslím na Teba, duša moja, temer bez prestania: ale neviem, či mi to u Teba dobré či zlé srdce spraví"

V tom istom liste reaguje aj na narážky okolia ohľadne ich vzťahu:

„Ale čo nás tam po tom, však ver družička moja, nech si tam svet myslí a robí čo chce, my si taký malý vlastný svet spravíme a všetky biedy a špaty von z neho vytvoríme.''

Ľúbostné vzplanutie prerástlo do silného citového vzťahu natoľko, že Sládkovič zakrátko požiadal o jej ruku. Sobáš sa konal už 15. septembra 1847 v Hronseku. Sobášny akt vykonal Sládkovičov brat Karol Braxatoris, tesársky farár v Honte. Predobrazom budúceho manželského spolužitia sa stal text piesne, ktorú si obaja snúbenci pred obradom zaspievali (z ruštiny ju preložil Andrej Sládkovič):

„Mne chyženka úbohá
pri tebe bude chrám,
ja v nej prosím od Boha
jedinké zdravie nám... *

Hrochoť teda znamenala pre 27-ročného Andreja Sládkoviča začiatok kňazského účinkovania i manželského stavu. Obidva vážne momenty spôsobili, že sa na niekoľko rokov básnicky (až na výnimky) odmlčal. Starostlivosť o príslušníkov hrochotského cirkevného zboru ho plne zamestnávala, svoje povinnosti sa snažil plniť čo najlepšie. Uvedomoval si však, že prišiel do kraja, kde je núdza na dennom poriadku. Sám neoplýval majetkom, preto uvedené roky boli naozaj ťažké. Oporou mu bol tunajší učiteľ Samuel Šok, ktorý v obci pôsobil už od roku 1838 a poznal miestne pomery i obyvateľov. Situáciu ešte skomplikovali politicko-spoločenské pomery rokov 1848/49. Revolučné zmeny a pohyby Andreja Sládkoviča nadchli - reagoval na ne už v marci 1848 odvážnou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti:

„...Zabudni, mater, na bolesť pôrodu, narodíš syna slobody!
Duch večný súdi: a zlatú slobodu
rodia si spolné národy!
Zabudni, sediac, na svoje mozole,
malé máš síce, ale vlastné pole,
len chalupu máš, ale tvoju vlastnú,
máš biednu minulosť,
lež budúcnosť šťastnú:
nezrodilas'si rabské preklínanie!..."

Básnik veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do širšieho vedomia. No ďalší vývoj už nebol priaznivý, Bachov policajný režim umlčiaval každý samostatnejší pohyb v národnom spoločenstve. Represálie prenikli i do odľahlej Hrochote -v júni roku 1849 zatkla vojenská gerila kapitána Ganstuka aj Andreja Sládkoviča. Ľudovít Grossmann v básnikovom životopise takto popísal uvedenú dramatickú situáciu:

„Jednoho dňa v mesiaci júni r. 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už náš Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Príchodiaci začnú búchať na dvere farského dvoru, žiadajúc o vpustenie. Manželka Sládkoviča sa spytuje, či sa im má otvoriť. Sládkovič odvetí:

„Len otvorte, nech vidíme, kto je a čo chce."

Na to vstúpi do chyže, kde Sládkovič ležal, poddôstojník zo zboru kapitána guerilly Lud. Ganstuka menom Vághegzi, ponechajúc ostatné, asi z osem do desať hláv záležajúco mužstvo vo dvore a preriekne:

„Pán farár, nech vstanú: prichádzam k nim menom nášho pána kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára obce dostavili."

Sládkovič vstanúc, chcel si len šlafrok obliecť: nemilý posol mu ale odvetí:

„Nech sa lepšie a teplejšie oblečú, lebo je chladno a pôjdeme stade ďalej."

Sládkovič prijal toto napomenutie, lepšie sa obliekol a tušiac už, že je s ním nedobre, odobral sa od svojej manželky potešujúc ju, aby sa o neho nestrachovala, a kráčal s vyslaným preňho mužstvom do domu richtárskeho. Nezadlho priviedli ta i hrochotského učiteľa Sam. Šolca a akéhosi horára, menom Jakiča, ktorého ale hneď prepustili. Z richtárskeho domu viedli Sládkoviča so Šokom do jedného v hrochotskej doline ležiaceho mlyna, kde bola Šolcova dcéra vydatá. Sládkovič si zabudol vziať vreckovú šatku, a žiadal, aby mu mlynárka požičala. Ganstuk to ale nedovolil a surovo zakľajúc odvetil:

„Netreba mu nič dať, ešte by sa mi mohol do rána obesiť, a na to je i zajtra dosť času."

Na to rozkázal Ganstuk oboch zajatých zamknúť do jednej tesnej pálenke, kde ma-li až do rána zavretí byť, a dal pred nich postaviť - ako pred na smrť odsúdených - dve horiace sviece. To vidiac Šoková manželka, ktorá zajatých až do mlyna sprevádzala, bežala do fary oznámiť Sládkovičovej manželke, čo sa s ich manželmi robí. Táto sa hneď vybrala do mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku:

„Holnap az elsô fára felakasztatom a panszlávot." (Zajtra obesím panslávov na prvý strom.)

Vidiac, že sú jej prosby bez výsledku, vrá-tila sa domov a naskutku vyslala posla na Mičinú k svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi, farárovi s chýrom, čo sa s jej manželom robí.

Ráno Ganstuk so svojím mužstvom a zajatými ďalej do hôr stúpal, a síce v nasledujúcom poriadku: po samom predku cigáň s rýľom a motykou, za ním jedna čiastka mužstva, potom zajatí a za nimi ostatné mužstvo. Keď už boli v hore, dobehol ta za nimi Sládkovičov švagor Hoič, ktorý behom celého povstania stál na strane povstalcov, a po zakončení povstania za istý čas ako väzeň bol v Prešporku chytený. Tento na strane premlúval Ganstuka, aby zajatých prepustil a dodal i to, že Rusi hranice krajiny už skutočne prekročili a sa i ku stolici Zvolenskej blížia: ale žiadneho cieľa dosiahuť nemohol. Ganstuk na to vyslal vyzvedačov, ktorí mu mali správu priniesť, či je výrok Hoičov ohľadom na Rusov pravdivý. Správa tá sa potvrdila, a Ganstuk postaviac na jednej lúke svoje mužstvo do radu, rozkázal Sokovi, aby sa pred vojsko postavil. Čo keď sa stalo, takto k Sokovi premluvil:

„Pán učiteľ, nech si kľaknú a nech sa pomodlia."

Tento si i v skutku pokľakol.

„Lebo - im už ostatná hodina odbila, lebo sú už slobodný a môžu domov odísť."

Šok povstanúc bozkal svojmu trýzniteľovi ruku a odišiel domov bez Sládkoviča, lebo tomuto Ganstuk na krátko odvetil:

„Oni pán farár tu zostanú."

Od tohoto času bolo i so Sládkovičom krajšie nakladané a na tretí deň bol i on domov prepustený.

Hrôzyplný zážitok síce Sládkovičom i jeho manželkou otriasol, ale nepochoval v nich veľkorysosť a ľudskosť. V jeseni toho istého roku totiž slovenskí dobrovoľníci kapitána Ganstuka zatkli a hrozilo mu nebezpečenstvo. Sládkovič i jeho manželka verejne odpustili svojmu trápiteľovi, na čo bol odvedený do väzenia. Po niekoľkých týždňoch prišla za svojho otca orodovať Ganstukova dcéra - a Sládkovič sa svojím písomným svedectvom pričinil o jeho oslobodenie. Týmto svojím činom si získal úctu a uznanie.

Napriek dramatickým udalostiam Sládkovič neklesal na duchu, v liste Amálii Bobčekovej z 23. apríla 1853 napísal:

„Hja, však ver, zlé sú časy: každý na seba myslí: a predsa, čo toto aj celý svet opakuje, ja myslím, že práve v zlých časoch spojenie duší a spoločnosť je najpotrebnejšia. Čo máme z toho, keď pri zlých časoch aj my budeme zlí, keď pri telesnej psote ani ducha nebudeme mat bohatého a srdcia plné viery a odhodlanosti? Čo nemáme, to mat môžeme, len sa majme radi...''

Manželské šťastie Andreja Sládkoviča a Antónie Júlie Sekovičovej sa čoskoro začalo napĺňať potomstvom. Počas pôsobenia v Hrochoti sa im narodilo päť detí -25. augusta 1848 dcéra Oľga, 28. novembra 1849 syn Cyril, 25. novembra 1851 dcéra Elena, 8. septembra 1852 syn Miloš a 11. októbra 1855 syn Ladislav Juraj (ten však 23.februára nasledujúceho roku zomrel). Pri rozrastajúcej sa rodinke bola starosť o jej zabezpečenie čoraz náročnejšia. Hrochotská fara neoplývala bohatstvom, preto boli pochopiteľné snahy Sládkoviča získať výhodnejšie miesto. Je známe, že sa roku 1850 usiloval o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v Banskej Bystrici, ako aj o miesto na krupinskej fare. Nič z toho však nevyšlo i preto, lebo mal povesť pansláva. Hrochoť mu bola súdená až do 12. mája 1856, keď ho vyvolili za farára v Radvani. Ako vyzeral bežný život v rodine naznačuje úryvok z medailónu o Sládkovičovej manželke v časopise Živena (1933): „Rázovitý ľud hrochotský mala Antónia úprimne rada a ľud ju tiež mal rád, ctil a vážil si svoju „pani matku". Aj s čeliadkou nakladala láskavé. Raz v kuchyni ju slúžka čosi nahnevala a Antónia s plačom sa išla požalovať manželovi. On vyšiel do kuchyne a krotko povie slúžke:

„Marka, nezarmucuj pani farárku, lebo sa na teba ozaj nahnevám." Slúžka pustila sa do veľkého plaču a ostala poslušnou a krotkou ako ovečka."

Popri dňoch všedných boli i dni sviatočné, najmä vtedy, keď do Hrochote zavítala milá návštev Sládkovičov životopisec Ľudovít Grossmann zaznamenal takúto básnikovu črtu: „Pokiaľ bol mladší a zdravý, veľmi rád mal veselú a nevinnú zábavu a spoločnosť dobrých priateľov, a bol i sám veľmi zábavný a žartovlivý: vedel veľmi obratne cudzím slovám docela iný žartovlivý zmysel podhodiť, ale vždy šetrne: a to šlo často jedno za druhým, takže spoločnosť ani nevedela, ako jej čas v tom najlepšom rozmare ušiel." Iný štúrovský básnik Ján Botto takto v liste Pavlovi Dobšinskému z 8. septembra 1855 spomínal:

„Išiel som ta (na Hrochoť k Sládkovičovi - pozn. autora) - chlap na mieste - navaril nám gulášu, vína dal nanosiť, a tak sme obedovali do pol šiestej, potom došla jeho pani - aby aspoň videla stratu v špajze - napísal mi list na jeho brata a šli sme domov."

Z listu Boženy Nemcovej Andrejovi Sládkovičovi z 20. februára 1856 sa dozvedáme: „Velice rada bych se byla loňského roku, jsouc na nékolik nocí v Sliači k Vašnostem do Hrochote podívala, ale zrazoval mne Záhorský, že bych se za den nevrátila, a na delší čas jsem nemohla. - Líto mi bylo, že jsem nepoznala o jednoho národovce více a ušlechtilého básnika „Maríny".

Dušu i srdce Sládkoviča v odľahlom kraji iste potešil list bratislavských študentov z 30. novembra 1854:

„Dvojctihodný Pane! Slovutný Slovane! Naša láska, vrúce naše city lásky a vážnosti k Vám nám nedovoľujú, aby sme zvlášte pri meninách Vašich za spanilú Marínu a driečneho Martinka, ktorých krása nás tak často a sladko zabáva, našu vďaku a srdečné prianie nevyslovili. Prijmite tedy vďačne tento náš lístok, ktorý nech Vás o živote mládeže zdejšej slovenskej a o živote Vašom v nej uisťuje..."

Sládkovič im za ich priazeň odpísal:

„Nakoľko ste sa osoby mojej a básní mojich priaznivé dotkli v oddanosti Vašej nášmu národu, bratia moji drahí, prijmite za to moju radostnú vďaku. Marína a Detvan sú dve slovenské siroty, ktoré jedni studeným okom sprevádzajú, druhí s potupným úsmevom odstrkujú, tretí spurnou kliatbou odbíjajú: no ale prívetivá tvár srdečnej slovenskej mladi im to úplne vynahradzuje. Ja som písal bez ctižiadosti, bez ziskužiadosti pre národ: Vy, bratia moji, poctili ste nie moju neznámu osobu, ale slovenskú myšlienku pre národ. Nás neviaže hlavne osoba, ale duch, za tým milá je osobnosť rodinná, bratská. Tedy jestli ktorý z Vás príde do našich pohronských krajov, vďačne budú domu môjmu tváre Vaše."

(Hrochoť, 22. apríla 1855).

Andrej Sládkovič

Aj keď Andrej Sládkovič počas pobytu v Hrochoti toho veľa nenapísal, práve v tomto čase vychádzali v časopisoch jeho básne. Najpozoruhodnejšia z nich - Detvan - vyšla v almanachu Nitra roku 1853-Básnik vyhovel totiž prosbe Jozefa Miloslava Hurbana a toto svoje veľdielo zveril do jeho rúk. Hurban takto reagoval na bás-nickú zásielku: „Až teraz som dostal Tvojho Detvana. Privítal som ho srdečne... Detvan Tvoj príde do Nitry: načo reku tých malých básničiek hŕba - oveľa lepšie, keď väčšie umodielo zaskveje sa v živote našom. A Nitra má i tak už svoje obecenstvo - a nad to, po pošte rozposielané prinesie na všetky strany báseň Tvoju, kdežto vydaná osobitne dlho by sa či po kníhkupectvách, po súkromných predavačoch povaľovala a neniesla ovocie, aké ponesie istotne. Ďakujem Ti - srdečne Ti ďakujem za Detvana. Ak bude odbyt Nitry čo len prostredný, pamätnú vec na Slovensku vykonám, dám básnikovi Detvana honorár." (16. februára 1852)

V druhom zväzku Rečňovaniek z roku 1855 uverejnil zasa básne pre deti Malý Kristus, Prázdniny a škola, Obri a zakrpenci. Iste z uvedených veršov citoval aj hrochotskej školopovinnej mládeži.

Prázdniny a škola

Dobre mi je, dobre pri sladkej materi,
pri našej záhrade, pri chutnej večeri:
ale kamaráti, kamaráti moji!
ktovie, kde mi teraz daktorý z vás stojí.
Veselo mi bolo trošku si oddýchnuť,
rád som bol, keď škola mala už stíchnuť: ach, ale dlhý čas, dlhočizná chvíľa!
Kedyže sa nám už začneš, škola milá?
Hry moje veselé, všeliake zábavy,
lopty, purgy, šarkan, bubny a zástavy:
ale ach! skoro sa šuhaj nazabáva,
keď mu nik
o krásnom svete nerozpráva.
Otec môj, poďme už –
rozkážte zapriahať
Do školy! do školy! Čím skorej
dom nahať!
Tam ma už čakajú vrstovníci moji:
tu všetci nerovní, tam všetci sme svoji!

Literárny vedec a scenárista Jozef Bob spracoval popri iných aj televízny film zo života Andreja Sládkoviča pod názvom Druhá láska (literárny scenár vyšiel spolu s ďalšími scenármi pod názvom Ľúbostné siluety vo vydavateľstve Tatran roku 1980). Týka sa práve obdobia, keď prišiel na hrochotskú faru. V jednej časti vykresľuje práve scénu pôsobenia na deti:

„Zasa idú," skočí Tonka k oknu. „Idú k nám tuším po žobraní." Sládkovič sa pozrie na dvor a upokojuje ženu: „Neboj sa, sám som ich pozval. Sú to najbystrejšie hrochotské deti. I Janko Režucha je medzi nimi, tetkin vnuk. Otvor, prosím ťa, a niečím ich ponúkni!"
„A čím, preboha?"
„Troškou syra."
„Kedyže si u nás videl syr? Všímaš si ty vôbec, čo jeme, či niečo máme a či nám dačo nechýba?"
„Tak upečieš zopár posúchov, len im už otvor!"
Tonka sa naňho nemôže hnevať. Pustí deti dnu a pozrie sa do sporáka, či jej nevyhaslo.
Deti nesmelo pozdravia a ostanú pri dverách. Sládkovič im urobí miesto pri stole a vyberie z police Kollárovu Čítanku.
„Najprv chcem vedieť, ako čítate. Tu je to... O Slovanoch. Kto začne prvý? Janko či Uľka?
Deti sa nepredbiehajú. Čosi iné majú za lubom.
„Pán učiteľ Šolc nám dali báseň."
„Akú báseň?"
„Vašu. Pán učiteľ povedali, že by ju mali vedieť naspamäť všetky slovenské deti."
Ja už viem začiatok," chváli sa Janko.
„Tak spusti," posmelí ho Sládkovič, zachytiac Tonkin prekvapený, ale spokojný úsmev.
„Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí..."
Zasekne sa, nevie si spomenúť na ďalšie slová.
„...keď predkov nemal - a či ich nemal,
ktorí prežili vek zlatý čo byssa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý."
V izbe by bolo počuť muchu. Braxatorisovci skrývajú dojatie.

„Vidíte, deti, práve o slovanských predkoch si budeme čítať," povie básnik tým svojím tichým, priškrteným hlasom a znova sa pozrie na ženu. Teraz ich už nemusí ponúkať. Čítanku zakryjú strapaté detské hlávky." (str. 101-102)

Životopisec Andreja Sládkoviča, Ľudovít Grossmann, o konci jeho pôsobenia v Hrochoti uvádza: „Dňa 10. júla 1856 povolaný bol Sládkovič za farára do Radvane, a síce zvláštnym vplyvom tamojšieho zemského panstva, poneváč, navzdor jeho odchodnému zmýšľaniu jako vzdelaný a charakteru plný muž toho času u aristokracie priazne požíval. Jeho úradný list, ktorým na povolanie cirkve ev. radvanskej odpovedal, je nasledujúci: „Milosť a pokoj od Boha a požehnanie všestranné žiada Slovutnej a Mnohováženej ev. cirkvi v Radvani Ondrej Braxatoris, ev. Si. Bož. kazateľ hrochotský... Viera táto v riadenie Božie ma uspokojuje, keď prichodí mi roztrhnúť deväťročné sväté zväzky, nimiž som ku dosavádnemu svojmu Božiemu pripojen bol... Písano na Hrochoti 22. mája 1856. Slovutnej a Mnohov. Cirkve úprimne oddaný Ondrej Braxatoris, na t. č. ev. SI. B. Kazateľ na Hrochoti."

Ľudovít Grossmann ďalej poznamenáva: Jako prospešné bolo pre nášho Sládkovičovho ducha, že sa na niekoľko rokov v Hrochoti pobavil, tak mu iste mnoho poslúžilo i to, že sa pozdejšie do Radvane dostal. V Hrochoti mal príležitosť poznať a vžiť sa do pôvodnej a prirodzenej povahy a rýdzosti nášho slovenského ľudu, ...hlavnou výhodou jeho presťahovania sa do Radvane ale bolo, že sa mu zase širší svet otvoril a že prišiel do bližšieho osobného styku so vzdelanejšími ľuďmi a svojim staršími i pozdejšie nadobudnutými rovnozmýšľajúcimi priateľmi."

A tak tridsaťšesťročný Andrej Sládkovič spolu s manželkou Antóniou a štyrmi deťmi - Oľgou, Cyrilom, Elenou a Milošom - uvoľnil hrochotskú faru pre svojho nástupcu Michala Janča a nasledujúcich šestnásť rokov účinkoval ako evanjelický kňaz v Radvani. Tam prežil krásne roky matičného vzopätia, napísal ďalšie básnické skladby (Svätomartiniáda, Pamiatka na deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Subič Zrínsky na Sihoti, Co vy za nič nemáte nás a i.), staral sa o povznesenie cirkevného zboru. Bol miláčikom národne orientovaných Slovákov, uznávala ho i uctievala najmä mládež. Radvanská fara bola častým miestom vzácnych hostí. Ale ani Sládkovič nezabúdal na návštevy u priateľov, neraz sa zastavil v Hrochoti u svojho nástupcu - najmä na Michala... A ten mu návštevy opätoval.

Osud však Andrejovi Sládkovičovi nedoprial dlhý život. Zomrel 20. apríla 1872 v Radvani krátko po svojich 52. narodeninách, zanechajúc v smútku nielen najbližšiu rodinu, priateľov, ale aj celý slovenský národ. Na storočnú pamiatku jeho narodenia zasadili obyvatelia Hrochote vo dvore ev. fary slovanský symbol - lipu, ktorá dodnes pripomína účinkovanie veľkého básnika v obci. Po rokoch pribudla na tunajšej fare pamätná tabuľa, ktorá ohlasuje:

V tejto budove ev. a. v. fary v rokoch 1847-1856 pôsobil a revolučné hnutie rokov 1848-49 privítal slovenský básnik Andrej Braxatoris-Sládkovič

PaeDr. JANA BORGUĽOVÁ

Sládkovič – evanjelický farár v Hrochoti

Po vydaní tolerančného patentu evanjelici v Hrochoti boli pripojení ako fília k cirkevnému zboru v Očovej. Pre sťaženú prístupnosť bolo to pre nich nevyhovujúce. Usilovali o osamostatnenie. V rokoch 1830-32 postavili si kostol a v roku 1835 faru a dostali súhlas vrchnosti k osamostatneniu. Prvý potolerančný farár v Hrochoti Michal Chudovský sa po 12-ročnom účinkovaní vzdal úradu. Na uvoľnené miesto zborový konvent dňa 23. mája 1847 zvolil si Ondreja Braxatorisa-Sládkoviča.

V čase jeho príchodu do Hrochote boli pomery v zbore i obci po mravnej a duchovnej stránke neutešené. Dietky boli zanedbané, od včasnej jari do pozdnej jesene zaťažované pasením dobytka, a preto do školy a chrámu nedbanlivo posielané. Účasť na službách Božích zvlášť u mužov bola veľmi slabá. Rozmáhalo sa opilstvo a iné nešváry. Na nového farára čakalo veľa povinností a práce.

Sládkovič ako farár si uvedomoval, že jeho prvoradou úlohou je pomôcť zverenému ľudu a povzniesť ho duchovne, kultúrne a mravne. Preto svoju službu konal verne. Každú nedeľu a sviatok vykonával služby Božie dva razy: dopoludnia i popoludní. Kládol veľký dôraz na kázne. Na základe textov z Písma Svätého vypracoval si propozície - myšlienkový rozvrh - postup, čo potom voľne rozvádzal. Z jeho kazateľskej tvorby sa veľa nezachovalo. Zásluhou jeho syna Martina, farára v Senici, vyšlo tlačou niekoľko takýchto rozvrhov kázní a celé modlidby v roku 1924 pod názvom „Nevesta Kristova". Uverejnené propozície sú z rokov 1850-53, teda z obdobia jeho pô-sobenia v Hrochoti. Z mnohých pokladám za vhodné uviesť aspoň 3 v bibličtine, ako sa vtedy kázalo.

V II. nedeľu „po Trech Králech" na text Ev.Jána 2,1-11 (r. 1851):
Potrebné prípravy k zdařilému manželství
1.Zdraví a dobromravní rodiče. Príčiny hynoucích telesne pokolení:
„Hospodin tresce neprávosti rodičú na detech až do třetího i do čtvrtého pokolení".
2.Rozumné a poradné spravovaní se mládencú a pannen.
Čistá ruka, čisté svedomí ku prísahe pred oltár! Potrebná ctnost a známost k vedení domácnosti! Noční bludárstvo mládencú, neslušné zábavy dévčat.
3.Opatrné a rozumné volení strán man želských.
Víc ohledu na srdca jako na tvár, víc na šlechetnost jako na bohatství, víc na materinské ctnosti jako na hospodárske, víc náklonosti mladoženíchú jako rada rodičovská.

VII. pôstnu nedeľu 1851 na text: Mat.15,21-28:
„Není slušné vzíti chléb détem a vrci šteňatům":
Dítky jsou nejznamenitejší poklad človeka, nejvetší česť od Boha rodičovství, nejdúležitejší zásluha o človečenstvo, nejvážnejší povinnost i pro naše vlastní štestí.
Zanedbávaní dítek z príčin hospodárstva je hŕích na vlastní krvi páchaný, loupež na pokolení lidském, nevdečnost proti Bohu, blud samému hospodárstva škodný: Dopúštejí se ho obzvlášte ti, kterí pro polní práce odtahují dítky od vyučovaní, pro opatrovaní statku odvázejí od chrámu, pro skupost zanedbávaj! opatrení dítek, pro hospodárske zamestnaní opouštejí deti atd.

V18 ned. po Trojici r. 1852 na text I. Kor. 1,4-9:
Naše dekovaní Bohu pri uvažovaní položení naši cirkve hrochoťské:

Máme v skutku zač dékovat „za tu milost B., která dana je nám v Kristu Ježiši, že všemi vécmi obohaceni jsme v ném, každým slovem i všelikým umením" – máme svobodu vyznaní a služeb B., svobodu ctení Písma Svätého, svobodu od poddanstva ustanovením lidským, máme čistotu sväté pravdy a iné prednosti evanjelické cirkve.

Ale s horkým povedomím spojené je toto naše pohlížení na duchovní poklady evanjelictva, nebo ony jsou v nás temer docela zavrhnutý, neužívaný a práve proto i naše vdečnost k Bohu necítená, nevyslovovaná, nenaplňováná.

Až dokud budeme ješte jako umírajíci hladem a nejedíci chleba života, jako hynoucí žízni a nechcejíci píti vody života, jako zranení a porušení blízcí a neprijímajíci lekáŕe Krista?! Nevidíte-li jako hynete na svetském i na duchovním štestí a pokoji? Probuďte se vy, kterí spíte a zaskvíť se vám Kristus, jediný Vykupitel.

Sládkovič bol nielen výrečným kazateľom, ale usiloval sa zvestované pravdy slova Božieho potvrdzovať príkladným životom a vernou službou zverenému ľudu. S dôverou sa na neho obracali so všelijakými starosťami a problémami. Ochotne im radil a pomáhal.

Kazatelna

„Kanceľ", z ktorého kázal Ondrej Braxatoris-Sládkovič

Sládkovič bol nielen kazateľom a duchovným pastierom, ale aj autorom básní náboženského a duchovného charakteru. Tento druh jeho tvorby zostal v tieni vrcholných diel zvlášť Maríny a Detvana málo známy. Časť z nich bola napísaná v bibličtine. Súborné dielo Cyrila Krausa o Sládkovičovi z roku 1961 uvádza tieto básne: Malý Kristus, Žalm 44, Žalm 21 a v bibličtine: Nový Jeruzalem, Biblí, pero, kríž, kalich, beránek, pomerne rozsiahla 850-veršová-riadková Svätá nedele, v ktorej sú pozoruhodne rozvedené jednotlivé časti Otčenáša. Ďalej je uvedená duchovná pieseň „Zvony" na nápev piesne Den uchádzí. V Prídavku ku Zpevníku a Tranosciu je uvedená pieseň „More vyschne.." Nábožensko-duchovný charakter majú aj jeho básne, v ktorých sa lúči so zosnulými významnými osobnosťami. V nich zvýrazňuje vieru vo večný život. Nad smrťou K. Kuzmányho na záver takto vyznáva:

Uletuje čas, letom orličím -
máličko len - a sám za ním sa vychýlim
a uvidím ho, - uvidím, čo verím.
Čo hroby, hviezdy! - keď príde hodinka,
zavolá ma Pán a privedie k nemu,
k sluhovi svojmu dobrému, -
ukáže mi ho medzi zvolenými
v novom tele, v spolku otcov drahých,
v zástupoch blahoslavených
v nesmiernom chráme
večne živých,
večne veselých!

Sládkovičovo dielo má trvalú hodnotu. V skúške času obstálo. Pre súčasnosť, a veríme, že i pre budúcnosť, ostáva nevysychaúcim prameňom, z ktorého možno čerpať životodarnú „vodu".

Na záver osobne: Vďaka Bohu, že mi bolo dopriate 100 rokov po Sládkovičovi pôsobiť ako farár v Hrochoti (1956-72) aj v Radvani (1972-92) a mohol som tak poslúžiť návštevníkom a delegátom „po stopách Sládkovičových" príhovormi a prednáškami.

Mgr. JÁN ČULLÝ
 

Vrstovníkom

Vo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji,
ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji!
Veky nám uchytia tie svitania žiare,
zmiznú - ako v dyme obeť na oltáre.
Ako obeťstlejú - bodaj by stleti!
aby sme svet nový, vek slávy videli:
lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi?
a letsokolový a zelené duby?
a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole,
a jarnú družinu a nebové hole,
a voľnú svetlú dial'a mohutné sily,
a tichú dedinu by sme neľúbili?
Oj, veď každá krása len chvíľočku žije,
a sladká je hodina len jeden raz bije;
krásy krás boja sa čas času sa bojí:
v slovenské doliny so mnou, bratia moji!

Andrej Braxatoris Sládkovič

Život v obci

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Úradné hodiny

PONDELOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
UTOROK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
STREDA
07:00 - 12:00    13:00 - 16:00
ŠTVRTOK
08:00 - 12:00    13:00 - 15:00
PIATOK
08:00 - 12:00    13:00 - 13:30

Kalendár

Počasie

dnes, streda 29. 5. 2024
mierny dážď 24 °C 11 °C
mierny dážď, slabý severný vietor
vietorS, 2.43m/s
tlak1013hPa
vlhkosť55%
zrážky5.8mm

Exporty do RSS

RSS 0.91 RSS 1.0 RSS 2.0 Atom 1.0

Virtuálny cintorín

Virtuálny cintorín

Smútočné oznamy

Parte

Naždy nás opustili

 

 

 

 

Kroniky obce

Kronika

E-služby DCOM

E-sluzby

Mohlo by Vás zaujímať


hore