A picture

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

Obsah

Rodáci a slávne osobnosti

Prof. Ing. Milan Križo DrSc.

Významná pocta rodákovi z obce Hrochoť

„ Profesor  Milan Križo je krásným a jedinečným příkladem
výjimečné osobnosti, integrující celoživotní vědecké, pedagogické
a kulturní působení do vzácně smysluplného celku.“

                                                                                                                                               Prof. Ing. Jaroslav Koblížek, CSc


Dňa 25. júna 2013 bola na slávnostnom zasadaní vedeckej rady Mendelovej univerzity v Brne udelená jej rektorom, prof.Ing. Jaroslavom Hlušekom CSc., významná čestná vedecká hodnosť  „DOCTOR HONORIS CAUSA“, nášmu rodákovi prof. Ing. Milanovi Križovi DrSc. a tiež prof.Ing.Danielovi Bírovi, PhD.

Laudatio predniesol prof.Ing.Jaroslav Koblížek, CSc z Mendelovej univerzity v Brne, ktorý okrem iného uviedol:

„Pán profesor Milan Križo je medzinárodne uznávaný významný vysokoškolský pedagóg a odborník v oblasti fytologie. Jeho vedecká, pedagogická a kultúrna činnost príkladne prispela k rozvoju česko-slovenských vzťahov, významne sa zaslúžil o prehĺbenie a rozvoj medzi Technickou univerzitoru vo Zvolene a Mendelovou univerzitou v Brne, na ktorej nielen vyštudoval, ale dvadsať  rokov aj pôsobil jako pedagóg.      

S osobnosťou Milana Križa je neodmysliteľne späté jeho zanietenie pre zachovanie ľudovej piesne a hudby jako jedinečného kultúrneho dedičstva rodného Podpolianskeho kraja. V dobe štúdia založil v roku 1949 v Brne Vysokoškolský súbor ľudových piesní a tancov Poľana. Založil tak viac než šesťdesiatročnú tradíciu súboru, kde sa dodnes združujú predovšetkým študenti brnenských vysokých škôl a v súčasnej dobe je v súbore právom považovaný za legendu slovenskej ľudovej piesne. V roku 1954 začal Milan Križo spolupracovať s Brnenským rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov (BROLN-om).

Pán profesor je krásnym a jedinečným príkladom výnimočnej osobnosti integrujúci celoživotné vedecké, pedagogické a kultúrne pôsobenie do vácneho zmysluplného celku.

Vždy sa aktívne a úspešne usiloval o priateľské vedecké a kultúrne česko-slovenské vzťahy. Preto si čestný titul doctor honoris causa za svoje celoživotné dielo nesporne zaslúži.“               

 

Prof. Ing. Milan Križo DrSc

Meno: Prof. Ing. Milan Križo, DrSc
Povolanie: vysokoškolský učiteľ, lesný inžinier

Mňa najviac mrzí, že moji rodičia nepochádzali z Hrochoti. Otec sa sem dostal ako četník či žandár, alebo ako sa to vtedy volalo niekedy pred 80. rokmi. Zlé jazyky hovorili, že vraj z trestu, ale ja som tomu neveril. Pôsobil ako žandár s tým, že rok, dva, tri na Hrochoti vydrží, ale potom prišla zhoda okolností. Zostal tam a uplácali títo dvaja moji synáka a hádam aj kvôli deťom potom zostali na Hrochoti. Teda miesto plánovaných dvoch, troch, štyroch, piatich rokov zostali šesťdesiat. Ja som sa na Hrochoti narodil ,ale rodičia nepochádzajú, nie sú Hrochoťania. Strašne ma to mrzelo, lebo by som rád bol pravoverný čistý Hrochoťan. Otec pochádzal z Uderinej a mamka z Divína.

Na detstvo spomínam hádam ako každý. Pre mňa bolo detstvo fantastické. Vyrastal som na Hrochoti v takom kúte, dalo by sa povedať v najchudobnejšom- poľa Račkov. Mal som tam veľmi zlatých kamarátov, nemali sme tam pravdaže také hračky ako dneska. Napríklad ako môj vnúčik všelijaké raketoplány a neviem čo všetko, ani motorky, ani bicykle, ani hračky nijaké. My sme si urobili hračky z halúz, priviazali sme, začali sme vrčať a už to bola prenás hračka. Bolo to pre nás niečo fantastické, hlavne pre mňa. Ja som nebol ani tak zamilovaný do motorov, ako do statku a do koní. Kone tie ma fascinovali. Tak som mal mladších kamarátov, z ktorých som si robil koníkov. Zapriahol som si ich a bolo. Alebo sme mašinovali a rodičia sa na nás pozerali, ako sa pekne vieme hrať.

Čo mám najradšej na Hrochoti ? Všetko. Ja som predovšetkým Hrochoťan, ale mňa upútala Hrochoť nie ako samotná dedina, ale skôr celá Poľana. Pre mňa ako pre prírodovedca má také fantastické čaro svojím vznikom, lesmi a prírodou. Na Hrochoti - všetko. Na rodnej dedine tak ako väčšina ľudí. Všetko, čo s ňou súvisí.

Ja ani sám neviem ako som sa dostal k ľudovej piesni, ale už od malička ,keď som začal chodiť do ľudovej školy ma tieto piesne dráždili a už potom ,keď som bol na gymnáziu to bolo v 1939,som si začal dávať dohromady taký spevník ľudových piesní z Hrochote.

Z Hrochote som sa odsťahoval preto, lebo predovšetkým keď som sa narodil, bola na Hrochoti jednotriedka. Tam sme chodili všetci od prvej do ôsmej triedy. Všetci spolu do jednej. Bolo to veľmi zaujímavé. Keď som v 1934 začal chodiť do školy, prakticky nikto neskončil v 7-6. triede. Boli sme panská rodina a otec chcel mať študovaného syna. Po skončení 5. triedy som išiel na gymnázium. Po maturite som sa zhodou okolností dostal do Brna na Vysokú školu lesnícku. Nahovorili ma na to moji dvaja kamaráti. Pobudol som v Brne dvadsať rokov, ale vždy som v krajíčku srdca dúfal, že sa raz vrátim pod Poľanu do mojej rodnej obce. Tieto časy mi spríjemnil súbor Poľana, ktorý sme tam s kamarátmi založili. Po lesníckej fakulte som si myslel, že budem robiť polesného. Môj sen bol bývať na Vígľaši, kde bola vtedajšia lesná správa. Ale to bol len detský sen.

Neskôr prišla príležitosť ísť učiť do Zvolena ,a tak som sa presťahoval. Zvolen je len 20 km vzdialený od mojej dediny ,a preto som s ňou naďalej úzko spojený .

Na kamarátov sa nedá zabudnúť. Nikdy. S mnohými z nich sa kamarátim dodnes. Aj keď s tejto mojej generácie bohužiaľ žije veľmi málo. Veľmi rád som sa porozprával s Ďurom Oplenkom - heligonkár a harmonikár. Často a veľmi rád som si zašiel do krčmy na Hrochoti. Taký Martin Sláva, to bol môj naj -kamarát. Lepšieho kamaráta som nemal. Ohromne sme si rozumeli. Aj keď sme boli iná nátura.

Keby sa bol od prvej triedy učil, bol by mojim najobľúbenejším predmetom národopis. Lebo mňa čo zaujímalo, bola ľudová pieseň a dianie na Hrochoti. Alebo zvieratá a hlavne kone. U Paliakov som bol varený- pečený. Ja som tam aj spával s volmi alebo kravami. Gazda nemali čas ich česať a ja keď som to mohol urobiť, bol som v siedmom nebi. Domov som prišiel zasmradený, ale ja som sa v tom vyžíval. Videl som sa v starom gazdovi, keď mi dovolili samému ísť napájať voly. Ale predsa len kone. Starý Paliak kúpili mi koňa. Mne. Ani ho nepotrebovali. Mňa toto fascinovalo. Všetko čo súviselo zo životom na dedine ,a potom prírodopis, neskôr biológia. Potom trošku som mal cukatúru s kreslením, ale potom som to nechal. Vrátil som sa k tomu na staré kolená, pripravujem Atlas rastlín. Chcel som pôvodne študovať národopis. Lenže vtedy, v roku 1947, nebol v Bratislave otvorený odbor národopis, etnografia, etnológia. A tak som sproboval lesárinu. K nej som sa dostal ako slepá kura  k zrnu. A stal som sa botanikom. Nikto mi neradil. Nemal mi kto. Otec síce kupoval prekrásne a drahé knihy a trošku ma zasvätil k živej prírode. 

Chytilo ma to za srdce. Venoval som sa flóre Poľany, zisťoval nové rastliny. Ale ľud, kultúra a pieseň mi učarovali. Mám rozpracované nejaké projekty o Poľane. Najdôležitejšie je, že ma baví všetko. Obdivoval som vždy manuálnu prácu - remeslo spojené s drevom a materiálom ma fascinovali.

Kto ma priviedol k folklóru? Celá Hrochoť. Život na Hrochoti. Na priadkach spievali dievčatá alebo na lúke, keď išli z kosenia a hrabania. To keď som počul ! To bola pre mňa rajská nebeská hudba. Pesnička vtedy žila. Keďže som bol spevák profesionálneho orchestra ešte za tzv. totality, bol folklór dosť atraktívny a tak sme sa dostali do krajín, do ktorých v tom čase málokto. Usporiadali sme 2 - mesačný zájazd  do ázijských zemí - Čína, Mongolsko,Kórea, Severná Kórea, Vietnam. Prešli sme aj Severnú Ameriku.  S brnenskou Poľanou sme pochodili Portugalsko a Španielsko. 

Moje najväčšie ocenenie ako spevák bolo na festivale vo Varšave - Laureát festivalu. Potom som dostal Cenu primátora mesta Zvolen za prácu na Fakulte a rozvíjanie ľudovej kultúry. No a kadejaké uznania a vyznamenania.