A picture

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • hu

Obsah

Folklór

Folkór - Ľudová hudba

Tradičná ľudová hudba sa v Hrochoti „od nepamäti" spája s domácimi cigánskymi muzikantmi. Nikto ani z najstarších pamätníkov nepozná tu inú ľudovú hudbu ako cigánsku. V tejto súvislosti nebude nezaujímavé uviesť niekoľko úvah o pôvode tohto prečudesného živlu a jeho vplyve na naše hudobné cítenie.

Cigánski muzikanti v určitej dobe doslova zaplavili svojou hrou niektoré európske zeme, vrátane našej. Právom nás teda zaujíma nielen ich pôvod, ale hlavne okolnosti, ktoré im dovolili poddať sa miestnemu, predovšetkým hudobnému cíteniu a doslova splynúť s ním, čo možno z nášho pohľadu hodnotiť ako kladný prvok. Nemenej zaujímavé je sledovať faktory, ktoré Cigánom umožnili udržať si mnohé zo špecifík, vrátane jazyka. A práve jazyk je jedným z tých znakov tohto „záhadného" kmeňa, podľa ktorého lingvisti predpokladajú indický pôvod Cigánov. Podľa Lenga (1961) uvedieme niekoľko
ďalších zaujímavostí. Počas sťahovania z pravlasti, ktoré začalo pravdepodobne v 8. stor. po vpáde Arabov, dostali sa Cigáni do rôznych krajín, vrátane slovanských. V novom prostredí asimilovali rôzne prvky, medzi iným aj nové slová do svojho jazyka. V slovanskom prostredí, ktoré spočiatku nebolo zrejme pre nich nijako ľahké, začali sa postupne prejavovať niektoré ich vrodené vlastnosti, najmä tradičná zručnosť. Tak sa ďalej uplatnili ako kováči, brusiči, košikári, metlári a v neposlednom rade aj ako muzikanti. Predpokladá sa však, že sa Cigáni chopili muzikanstva až v určitej dobe, v ére strunových nástrojov, ktoré im boli zrejme blízke. V niektorých cigánskych skupinách ovládali hru na strunové nástroje údajne temer všetci muži.

Nás bude zaujímať tá skupina, ktorá si po svojom usadení na dedinách osvojila výrobné a spoločensko-kultúrne zvyklosti ľudu, naučili sa tamojšiu reč a prijali aj niektoré obradné, zvykoslovné i umelecké prejavy a najmä zvládli interpretačnú štýlovosťmiestnej tradičnej ľudovej hudby. A práve do tejto kategórie cigánskych muzikantov, vynikajúcich nositeľov tradičnej ľudovej hudobnej kultúry zaraďujú mnohí odborníci aj hrochotských muzikantov - Cigánov. Pravdaže inak sa prejavovali cigánski muzikanti v malomestách a mestách. Tí nielenže aktívne nerozširovali tradičnú hudobnú kultúru, neboli ani jej vernými interpretmi a uchovávateľmi, ale ju neraz negovali, alebo - čo bolo horšie - pretvárali melódie staršieho pôvodu podľa noriem nového štýlu alebo tvorili nové formy vzdialené formám tradičným. Naznačené hudobné myslenie a prístupy, ale hlavne ich rozsiahla praktická realizácia uvedenými skupinami cigánskych muzikantov pôsobia podľa Lenga (1. c.) ako nivelizujúce faktory tradičnej ľudovej hudobnej kultúry. Kresánkov (1951) názor na cigánskych interpretov slovenskej ľudovej piesne je skôr negatívny - aspoň v stati o Cigánoch v Uhorsku. Je zaujímavé, že sa v tejto stati ani len nepatrnou zmienkou nedotkol tých cigánskych muzikantov - medzi ktorých môžeme zaradiť všetkých podpolianskych - ktorí sa sžili s hudobným cítením kraja, v ktorom sa usadili, prevzali jeho hudobnú mentalitu, osvojili si ju a svojím spôsobom ju isto aj dotvárali. Je pravda, že Cigáni boli v minulosti aj u nás viac menej na perifériu spoločnosti a hranie pre iných - čo bolo tiež typické pre Cigánov -bolo slovenskému sedliakovi vždy nečestným povolaním, nezrovnávajúcim sa s jeho občianskym stavom.

Spod zorného uhla naznačených pohľadov možno nielen objektívnejšie hodnotiť pôsobenie cigánskych hudobníkov na našu ľudovú hudobnú kultúru, ale možno si dovoliť aj trochu viac. Môžeme si povoliťuzdu predstavivosti a pri určitej dávke vedomého lokálpatriotizmu môžeme zauvažovať nad nevšedným hudobným talentom, ktorý si tento veky migrujúci element niesol zakódovaný zo svojej pravlasti a ktorý si musela podmaniť hneď po usadení u nás pod Chochuľkou tunajšia ľudová melódia. Ich citlivá muzikantská duša musela podľahnúťčaru tunajších piesní. Tak sa tie udomácnili už dávno nielen v ich pôvodných chatrčiach na svahoch tohto nášho symbolického kopca, žili s nimi na tom istom mieste veľmi intenzívne do nedávna. Ale ešte aj dnes neraz zaznieva „ľudová nôta" z ich pekných a čistých domov. Nečudo! Veď dlho bola neoddeliteľnou súčasťou ich života a často aj skromnej obživy.

Hrochotská ľudová cigánska hudba patrila donedávna medzi najrázovitejšie a štýlovo najčistejšie na Slovensku. Svojou technickou úrovňou zaujímali hrochotskí muzikanti popredné miesto nielen pod Poľanou, ale aj v širokom okolí. Neprekvapuje preto, že si veľký znalec slovenskej ľudovej piesne, Karol Plicka, vybral hrochotských muzikantov s niekoľkými spevákmi do pražského štúdia, aby s nimi nahral hrochotské piesne a zaznamenal ich na dvoch gramofónových platniach. Keďže o tejto pre nás významnej udalosti nebolo dosiaľ nič publikované, uvádzame podľa Dvořáka (1968) niektoré informácie. Na zájazde do Prahy a na nahrávaní gramofónovej platne sa zúčastnili muzikanti: Jozef Berky-Koryčáň - prím, jeho otec Ján Berky-Koryčáň - husľová kontra , Alexander Berky-Šandor - prím a jeho otec Jozef Berky-Pataki „Fošlík" - kontrabas. Toto zoskupenie bolo náhodne zostavené, lebo v dobe zájazdu do Prahy boli v Hrochoti štyri svadby a tak najlepší muzikanti, medzi nimi aj Ján Berky-Paľáč, dali prednosť hraniu na svadbách. Výberu spevákov mohol Plicka venovať väčšiu pozornosť a tak z mnohých hrochotských spevákov vybral tých najlepších. Na spomínanej gramofónovej platni spievali: Ondrej Mazúch-Pánovka, Martin Potančok-Zvrška (obaja vtedy asi päťdesiatroční) a Martin Poničan-Fujazda (vtedy asi sedemnásťročný). Tu nás zaujme nielen štýlovosť predvedenia, ale aj technika prednesú primášov a vynikajúca súhra s doprovodmi. Technická stránka hry upúta o to skôr, ak si uvedomíme, že tieto kryštálové tóny vyludzovali upracované prsty kováčov alebo príležitostných robotníkov.

Pokladáme za vhodné poznamenať, že vzácne sa vyskytujúca možnosť zárobku bola spojená s tými najtvrdšími prácami. Pamätníkom sa môže vybaviť výstavba štetovanej cesty z Čačína na Hrochoť v rokoch druhej svetovej vojny. Rozbíjanie tvrdých kremencových blokov nielen na makadam, ale aj na povrchové štrkové vrstvy cesty, bola práca pre rómskych robotníkov. Nielen, že si vedeli pre túto prácu pripraviť vhodné nástroje, kladivá, od veľkých „puciek" až po malé „hámriky", ale vedeli aj veľmi šikovne rozbíjať tvrdú skalu na kusy o veľkosti niekoľkých centimetrov. Aká práca môže byť pre ruky namáhavejšia ako táto? Prsty ľavej ruky museli pôsobiťako bravúrne fungujúci zvierak a kremeň sa podal len pod poriadne silným úderom pravej ruky. Vieme si predstaviť kontrastnejšie činnosti rúk, akými je na jednej strane drvenie skál a na strane druhej jemný dotyk strún a ich rozozvučanie do tónov, ktoré človeka chytajú za srdce? Ťažko je tu spomínať všetkých muzikantov a „kapely", ktoré sa zaslúžili o propagáciu hrochotskej ľudovej piesne. Bolo ich viac a ešte počas druhej svetovej vojny boli aktívne tri - štyri, každá s určitými jemnými odtieňmi, predovšetkým v hre „cifier" primášov. Bolo zvykom, že v tejto dobe chodili v nedeľu, obyčajne pred obedom, vyhrávať po rodinách „pánov", či richtárovi, alebo aj vybraným gazdom. Pri takejto príležitosti bolo možné najlepšie porovnávaťhru rôznych „klanov": Paľáč, Chnero, Lito alebo Šandor, ktorý v r. 1939 remigroval domov od Lučenca.

Neskoršie získala prevahu Paľáčova skupina, posilňovaná z roka na rok nadanými synmi. Všetci ovládali husle, ale zvyšujúce sa nároky na zábavách, či svadbách, si vyžadovali postupne aj ďalšiu špecializáciu. A tak najstarší Paľo zvládol na vysokej technickej aj štýlovej úrovni chromatickú harmoniku a najmladší, Ďuro, klávesovú harmoniku, akordeón. Vlado našiel zaľúbenie v kontrabase. Z huslistov bol najzdatnejší Martin, známy pod menom Marci. Ten muzikantské dispozície nielen zdedil po svojom otcovi, vynikajúcom, všestrannom muzikantovi a zakladateľovi takpovediac dynastie Paľáčovcov, ale ich zrejme ešte umocnil svojím pozorovacím talentom, učenlivosťou a hlavne tým, že sa vedel za určitých okolností poddať nálade, obsahu piesní, spevu speváka a doslova sa tak vybičovať k fantastickým výkonom, ktorými strhol k bravúrnemu výkonu aj svojich spoluhráčov. V dobe najväčšieho rozkvetu a aj popularity hrochotskej ľudovej cigánskej hudby, v päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch, sa Paľáčovci spojili s Litovcami. Spojenie pôvodne dvoch samostatných kapiel podmienilo isto aj rodinné spojenie. Otec, Jozef Lito (starší), za mlada primáš, bol neskoršie v Palácovej kapele doslova nezastupiteľným kontrášom. Primášsky post prevzal po ňom syn Jožo, ktorý spolu s Marcim Paľáčom, svojím švagrom, boli dlho nerozlučná dvojica. Marci hral prvé husle s bohatými variačnými ozdobami, „ciframi", Jožo Lito hral druhé husle s ťažiskom na základnej melódii, pravda aj s typickými príležitostnými prechodmi do ozdobnej techniky. Každý z nich však preciťoval základnú melódiu po svojom, každý si vyberal z množstva variantov danej melódie ten, ktorý najlepšie tlmočil jeho momentálne cítenie. Bolo úžasné ako sa obaja dopĺňali, ako vedeli vycítiť, kedy sa žblnkotajúci potôčik husieľ jedného má spojiť s provokujúcim „perličkovým" variačným prúdom druhého, aby sa spolu ako bystrinka vliali s ďalšími obohacujúcimi prítokmi, kontrami a basou, do jedného prúdu a vlnili sa tak ďalej ako vody Hučavy. Takto si ich mnohí ešte pamätáme a vybavujú sa nám neraz v tých stále zriedkavejších chvíľach citového rozpoloženia, ktoré však neraz pociťujeme ako korenie života. Mnohí nás môžu pri čítaní týchto riadkov upodozrievať z prílišného, či prehnaného lokálpatriotického vzťahu k tejto muzike. Možno právom! My sme si tohto vzťahu vedomí. Ale čo odborníci, ako oni z pohľadu svojich prísnych profesijných kritérií hodnotia hrochotských ľudových muzikantov. Elschek (1979) jeden z našich najväčších súčasných odborníkov v tomto smere píše: „V hre Hrochoťanov sme boli roku 1960 pri dokumentácii dokonca svedkami, ako po uvedení základnej melódie sa primáš vo variáciách usiloval akoby zahraťistú protimelódiu, rozložiť ju do nepoznateľnosti (avšak pri dodržaní stabilnej harmonicko-melodickej schémy), akoby chcel nie utvrdiť, odohrať melódiu, ale istým spôsobom ju zrušiť, negovať a v tom sa obaja primáši pretekali. To je istý prejav vyhrotenej hudobnej individualizácie, ktorý je pre podpoliansky inštrumentálny prejav charakteristický...".

Keď sme hovorili o „starom" Litovi ako o vynikajúcom kontrášovi, nemožno nespomenúť jeho „dvojníka", Joža Berkyho Búďana. Obaja spolu vedeli vyčarovať svojimi kontrami organy. Spomedzi vynikajúcich hráčov-bráčistov, treba spomenúť ďalej Kalmana Berkyho, s veľkým citom nielen pre rytmus, ale aj harmóniu. Kontrabas bola v tejto kapele dlhé roky doménou Ferovou - pravdaže tiež Berkyho. V ostatnej dobe ho veľmi dôstojne zastúpil Vlado Paláč. Starším pamätníkom sa však určite vybaví predchodca oboch menovaných, Vančo, ktorému okrem basy pridávali na dôstojnom výzore aj krásne fúzy.

Tu je vhodné poznamenať, že hra hrochotských kontrášov má určité špecifiká, ktoré podľa nášho názoru najlepšie vystihol K. Dvořák, keď píše: „Za doprovodný duvaj typický pro Hrochoť můžeme považovat (v souhlase s informacemi místních muzikantu) způsob doprovodu, zvaný „odsek". V pomalejším tempu (M. M. = 100) je poměr 1. a 2. osminy asi 5:7, poměr 3. osminy, pausy a 4. osminy je asi 4:3:9- Vyjádřeno zlomky tak, aby součet dával číslo 4 (čtyři osminy v taktu) vychází poměr 0,71:1,00:0,57:0,43:1,29. ...Přitom přízvuk na 2. osmince je vetší než na 4. osmince. Poměr obou taktových častí je zhruba 3:4 (0,86:1,14). Na tomto prototypu je nejzajímavější pauza mezi 3. a 4. osminou (na úkor trvaní 3- osminy). Tuto pauzu můžeme považovat za nejcharakterističtější znak „odseku", vystihl.

Hrochotská ľudová hudba nemala cimbal. Niekedy v štyridsiatich rokoch sa začal učiť a možno povedať veľmi nádejne, Jožo Berky Ťuťár. Tomuto veľmi nadanému mladému mužovi nebolo, žiaľ, dopriate, aby sa podieľal na úspechoch hrochotskej ľudovej muziky. Svieca jeho mladého života, plného nádejí, dohorela v bojoch počas Slovenského národného povstania, v ktorom sa zúčastnil ako dobrovoľník. Hrochotská ľudová cigánska muzika patrí podľa vyššie uvedenej stručnej charakteristiky nástrojového obsadenia do druhej Elschekovej (1975) skupiny, teda do tzv. sláčikových hudieb. Pokiaľ ide o funkciu základných nástrojov a ich reprodukčnú techniku, hlavne dvoch primášov, vyčleňuje uvedený autor špeciálny hrochotský variant, tzv. „techniku hrania proti sebe, keď obaja primáši nezávisle od seba ozdobujú melódiu, čím vznikajú ostré disonancie". Aj keď je súčasné obsadenie podpolianskych ľudových kapiel rovnaké, každá z nich má svoje charakteristické rysy. Hru hrochotských ľudových cigánskych muzikantov hodnotia odborníci, napr. Leng a Móži (1973) ako „mimoriadne vysokú". Presvedčivosť ich prednesu je podľa uvedených autorov daná jednak technickou úrovňou hráčov, ale aj hĺbkou ponoru pri inštrumentálnom tlmočení nálady a obsahu piesní.

Leng (1961) hodnotí hrochotskú muziku spolu s ponickou a hriňovskou ako „najstarobylejší druh detvianskej muziky". Dvořák (1. c.) uvádza, že „v hrochoťské muzice je po léta zachovaná kontinuita vývoje v interpretačním stylu muziky. Tento styl se dědí z generace na generaci. I když v drobnostech má každý primáš své zvláštnosti, základní tvary jsou všem společné".

Na koniec bude vhodné dodať, že sa hrochotskí ľudoví muzikanti zúčastňovali pri každej vhodnej príležitosti: na tanci, či zábavách, na svadbách, pri stavaní a váľaní májov a všade tam, kde sa žiadalo nielen zaspievať, ale aj zatancovať.